1.KAPITOLA

Popíjala som kávu v kaviarni a občas sa pozrela von oknom. Musel byť na mňa zaujímavý pohľad. Čo si človek ako prvé pomyslí, keď vidí trochu strapaté dievča s kruhmi pod očami sedieť v kúte kaviarne, čítať si a každých 10 minút vyzrieť z okna? Nech si myslí, kto chce, čo chce, nikomu to neodporúčam. Nevedela som sa sústrediť ani knihu ani na svoje okolie. Všetko bolo rozmazané. Prvý príznak mojej stálej spoločníčky migrény.

Práve som si chcela objednať zákusok, keď som zbadala Lucie. Nechala som tam všetky veci a vybehla za ňou. " Slečna, počkajte!" volal na mňa jeden z čašníkov. " Hneď sa vrátim!" zakričala som späť. Vážne si myslia, že by som tam nechala svoju knihu, peňaženku a všetko ostatné, čo potrebujem? " Lucie, ahoj," usmiala som sa na ňu. " Ahoj," pousmiala sa, ale z jej pohybov som vybadala nervozitu. Čo sa to, dočerta, deje? "Lucie, nechcem ťa zdržovať, ale nevieš, čo je Belle?" V duchu som si vylepila. Neznášam ľudí so zbytočnými otázkami a spýtať sa Lucie, či niečo vie o sestre, s ktorou žijú v jednom dome.... " Hmm, vieš," zahabkala, " ona.. je.. chorá." To je snáď sen?! " A nevieš, kedy sa vráti do školy? Nech veľa nezamešká." Lucie zažmurkala. " Ale ona do školy chodí." Nadvihla som obočie. " Veď si povedala, že je chorá," poznamenala som. Dúfala som, že sa Lucie preriekne. Očividne nevedela, čo má povedať. " Nepovieš to nikomu?" opýtala sa ma. " Samozrejme, že nie," ubezpečila som ju a neklamala som. " Minulý týždeň k nám prišla návšteva. Bol to taký zvláštny pár ani neviem prečo. Povedali, že počuli o Bellinom talente a poznajú miesto, kde by sa jej darilo. No a hneď potom sa Belle zbalila a odišla," dopovedala Lucie. Zažmurkala, akoby sa zobudila zo zasnívania. " Myslím, že ten chlapec od teba niečo chce, máva na teba," upozornila ma. Otočila som sa a videla toho čašníka. Čo mu ešte nedošlo, že sa vrátim? A vraj mne chýba logické myslenie. Obrátila som sa opäť k Lucie. " Ale..." Prekvapenie. Lucie tam už nestála. Vrátila som sa teda do kaviarne. Nič z toho nedávalo zmysel. Po prvé, Belle ani neuverejní fotku na facebooku bez poradenia sa. Po druhé, jej rodičia by ju len tak nepustili. A po tretie, výnimočnejšiu školu ako je tá, na ktorú chodíme ja a Belle, človek ťažko nájde. Navonok funguje ako každé iné gymnázium. Odlišnosť začína už pri prijímačkách. Majú odhaliť, či zvládneme psychickú záťaž, čo znie obyčajne. Lenže testy sú zostavené tak, že len nadmieru nadaní ľudia ich dokážu spraviť.. Potom nás zadelia do tried podľa typu nadania. Existujú triedy pre ľudí super dobrých v matike a fyzike, biológii a chémii, v jazykoch, v umení, v pamätaní si vecí. Nemusím ani hovoriť, kam patrí Belle. Ja patrím k nezaradeným či ako nás volajú - neodhaleným. Z testov sa nedá zistiť k čomu inklinujeme a preto máme vlastný typ štúdia, ktorý má zistiť, v čom sme výnimoční. A hoci to takto znie super, je to... divné. Jasné, má to výhody. Napríklad, máš okolo seba kopu ľudí rovnako šibnutých. Alebo aspoň podobne. Ale ak si nezaradený, je to zvláštne. Chceš zistiť, prečo vlastne si tu. Všetci sú zvedaví. Keď odhalia talent, je to ako oslava. Nie pre celú školu, ale pre triedu. Doteraz sa vždy odhalili všetky talenty. Niekedy je to proste veľmi konkrétny talent, napríklad stepovanie. Absolútne netuším, ako sa to dá odhaliť. Žeby študent začal počas hodín poklopkávať nohami? Nie, vážne, musí byť super vedieť, ku ktorej skupine patrím.

A práve kvôli našej škole sa mi Luciine slová zdali nepravdivé, hoci ona im očividne verila. Povzdychla som si a zaplatila. Čašník na mňa zazrel a s jeho pohľadom zavŕtaným v chrbte som odišla. Mala som ešte čas a tak som sa rozhodla navštíviť antikvariát madame Fleur. Je to malý obchodík s množstvom kníh a miestom na čítanie. Pri vstupe som zacítila vôňu mätového čaju. Madame Fleur totiž obľúbeným hosťom podáva čaj. " Bon jour, mon chéri," pozdravila ma. " Dobrý deň, madame." Madame Fleur bola asi 40-ročná Francúzska, s dlhými čiernymi vlasmi a tmavo modrými očami. Vždy mala dobrú náladu (čo som považovala za nadľudský výkon) a nikdy ju neomrzelo moje poflakovanie sa po antikvariáte. " Hľadáš niečo konkrétne?" opýtala sa. "Úprimne, som tu len na skok, o chvíľu mi ide autobus. Ale je pravda, že nemám čo čítať," uškrnula som sa. Nemám čo čítať, bola jedna z mojich najpoužívanejších viet. "Hm, pozriem sa po niečom. A ako sa má Belle?" Spozornela som. Madame Fleur sa nikdy, nikdy nepýta na iných. " Po pravde, netuším. Zmiz..Chcem povedať, je chorá." Už som rovnaká klamárka ako ostatní. " Skutočne? Bola tu pred pár dňami a nechala ti tu odkaz. Čudovala som sa, prečo ti ho nedá, ale vraj sa veľmi ponáhľala. Počkaj," pohrabala sa v kabelke, " Nech sa páči. Idem ti pozrieť nejakú knihu. " A odišla.

Sadla som si na jednu z pohodlných sedačiek a otvorila list.

Ahoj!

Nemám čas Ti teraz všetko vysvetľovať. Neboj sa! Som v poriadku a myslím, že sa onedlho stretneme. Aspoň dúfam. Prosím, nič nikomu nehovor. Neviem, čo sa deje, ale vraj mi to vysvetlia. Nemôžem Ti povedať konkrétne miesto, ale idem na menši výlet. O tomto liste vieš len Ty, ja a madame Fleur. Nikomu ho neukazuj a ak sa bude dať, spáľ ho!

Dávaj na seba pozor,

Belle

P.S. Nadanie je naša najsilnejšia zbraň!

Zamračila som sa. Čo je toto za list? Žiadne vysvetlenie, len... Bum! Vyskočila som a utekala k epicentru buchnutia. " Madame?" Nedostala som žiadnu odpoveď. Vtom som ju zbadala. Ležala pod skriňou s knihami. " Madame, čo sa stalo? Počkajte," povedala som a odpratávala knihy. Pomohla som jej zdvihnúť sa. "Nie ste zranená?" Madame Fleur len zavrtela hlavou. " Nič mi nie je, iba som sa naťahovala za knihou," snažila sa ma upokojiť. " Ach, veď ste ma mohli zavolať!" vyčítala som jej. Len zavrtela hlavou a podala mi knihu. " Tá je pre teba. Nie," zastavila ma, keď som chcela zaplatiť, " Táto je dar. A teraz utekaj, lebo nestihneš autobus." "Ale, madame..." Zazvonil jej mobil, ona mi zamávala a odišla. Schovala som knihu do tašky a vyšla z obchodu. Čo je to dnes za deň? Nikto som mnou nedokončí rozhovor. A všetci mi klamú. Na madame Fleur tie police niekto zhodil.

Komentáre: