4.KAPITOLA - 1.ČASŤ

Budem stále s tebou. Budem stále s tebou. Budem... stále... s... tebou... Tieto slová mi neustále zneli v hlave. Budem... stále... s... tebou... Štyri krátke slová a predsa tak neskutočne dôležité. Budem... stále... s... tebou... Slová, ktoré vás môžu zachrániť a zničiť zároveň. Budem... stále... s... tebou... Slová značiace jasný prísľub. Tak potom prečo tomu nemôžem uveriť? Po tom všetkom, čo sa mi stalo, po všetkých tých zvrátených hrách, ktoré so mnou Jakim hral, po všetkých tých PRÁZDNYCH slovách vychádzajúcich z jeho úst... Ak by som im to naozaj povedala, akú mám v skutočnosti záruku, že ma za ním v momente nezoberú? Bože, ani si nechcem predstaviť, aký trest by na mňa čakal. Pamätám sa na môj prvý pokus o útek. Bola som tak neskutočne blízko...

Po úmorných minútach behu som konečne zbadala policajné auto. Vďakabohu! Zaklopala som im na okno a netrpezlivo som čakala, kým ho policajti stiahnu dole. Povedala som im všetko podstatné. Jeden z policajtov prikývol s ustaranou tvárou a nakázal mi rýchlo nasadnúť do auta. Samozrejme, že ja krava som to urobila. Vyštartovali sme a ja som si pomyslela, že som to zvládla... Až príliš neskoro som si však uvedomila, že sa vraciame naspäť. Auto zastavilo a dvere sa prudko otvorili. Jakim ma vytiahol von a pozorne počúval dvoch policajtov, ktorí mu povedali každý detail môjho úteku. Sledovala som, ako sa jeho tvár mení z nahnevanej až po úplne nepríčetnú. Keď tí dvaja muži skončili, chvíľu bolo ticho a potom ma Jakim udrel tak tvrdo, že som padla na zem. Z nosa mi začala tiecť krv. "Ako si len mohla! Ako sa mi opovažuješ takto neúctivo odvďačiť! Bezo mňa by si nebola nič, počuješ ma, ty suka?!" Jakim reval ako zmyslov zbavený, sliny z úst mu odlietavali na všetky strany a potom sa dostavili aj údery. Niekde v polovici som odpadla na ranu do hlavy a prebudila sa až v cele. Strávila som tu pár dní s minimálnymi prísunmi jedla. Najlepších pár dní za posledné dva roky. No aj tie skončili v momente, keď Jakim prišiel do cely. "Dúfam, že si si uvedomila, čo si to vlastne skoro urobila. Ak by tam nebola hliadka s mne oddanými mužmi, už by ťa mal niekto iný a po nás by išli úrady. Bola si veľmi, veľmi zlé mačiatko." S poslednými slovami odomkol celu a prišiel až ku mne. Tvrdo ma pobozkal a pozrel sa mi do očí. "Milujem ťa, mačička. No už nikdy odo mňa neutekaj, počuješ?" Jeho držanie mojej brady sa spevnilo. "Už. To. Nikdy. Neurobíš. Že nie?" skríkol na mňa. Slzy mi začali tiecť a ja som nemala na výber a jemne som pokrútila hlavou. "Dobrá mačička. Neplač, nechcel som ťa vystrašiť, no musela si pochopiť, že to, čo si spravila, bolo zlé a už to nesmieš opakovať." Pobozkal ma na pery a pohladil ma po líci. Vytiahol ma na nohy a viedol ma z mojej cely do jeho izby. Nie, nie, nie... Slzy sa mi začali valiť ešte silnejšie, no to bol jediný znak môjho odporu. Postavil ma ku posteli a začal si vyzliekať svoje tričko. Dvomi krokmi sa dostal až ku mne a pobozkal ma. Jeho ruky ma chytili za zadok a on si nespokojne odfrkol, keď zacítil pod jeho slizkými rukami látku sukne. "Toto bude musieť ísť dole." Ešte to ani nedopovedal a začal mi ju vyzliekať. Hneď na to mi vyzliekol aj tričko. A ja som tam zatiaľ stála bez jediného pohybu, bez jediného slova, bez ďalšej vyronenej slzy. Bola som v tej istej pozícii, aj keď som na sebe nemala nič iné, ako spodné prádlo. Začal ma skenovať jeho pohľadom a pomaly si oblizol pery. "Tak si mi chýbala mačička." Povedal s pohľadom upreným na moje prsia. Začal si rozopínať opasok na jeho nohaviciach a mne žlč stúpla do krku. Dych sa mi zrýchlil a srdce sa mi rozbúšilo od strachu. No on sa spokojne usmial a zostal predo mnou nahý. "Vidím, že sa už ani moje malé mačiatko nemôže dočkať," spokojne, ale úplne mimo skonštatoval. A potom sa na mňa vrhol a zhodil nás na posteľ. Zostala som pod ním zavalená a on mi zašepkal do ucha" "Budem tu s tebou stále. Už navždy budeš moja..."

Rýchlo som pokrútila hlavou, akoby som tak mohla zahnať všetku tú temnotu. Prehrabla som si vlasy rukou a pozrela na motorkára predo mnou, ktorý ma sledoval s ustaranou tvárou. Naozaj mu môžem veriť? Tá neistota ma ničila. Spomenula som si, čo mi kedysi vravievala mama. Riskovať sa oplatí. Lenže práve risk ma dostal do tohto celého. Pozorne som študovala jeho tvár. Jemne sa zamračil, no na to sa sám pre seba pousmial. Potom urobil niečo úplne neočakávané. Ponúkol mi svoju ruku. Dal mi na výber. "Nemusíš ísť dole, ak nechceš," prehovoril. Jeho oči boli také úprimné a plné dôvery, že som po chvíli vložila svoju ruku do jeho s vedomím, že to môže byť prvý krok k mojej záhube. Jeho prsty spevnili zovretie, no nebolo to nepríjemne. Práve naopak, bolo to, akoby mi dával istotu či nádej. Opatrne sme sa pohli ku dverám. "Pripravená?" uisťoval sa znovu. Rýchlo som prikývla na súhlas, aby som si to náhodou nerozmyslela a zhlboka som sa nadýchla. Viedol ma po dlhej chodbe až ku schodom. Všetko vyzeralo luxusne, pri každých dverách do rôznych miestností stáli dva kvetináče s malými domovými palmami a nado mnou svietil draho vyzerajúci kryštálový luster. Zišli sme schodmi a zabočili do prvej miestnosti napravo. Ocitla som sa v kuchyni, vo veľmi hnedej kuchyni. Všetko bolo moderné, včetne spotrebičov a kuchynskej linky. Za sporákom stál vysoký chlap, ktorého som už predtým videla sedieť v aute s motorkárom. Tiež myslím, že je to ten istý chlap, ktorého som videla stáť vo dverách pred pár minútami. Akurát vyprážal na panvici niečo, čo podozrivo vyzeralo ako pražené vajíčka. "Som rád, že ste konečne zišli dole," povedal a otočil sa na nás. "Som Rolan. Rád ťa konečne spoznávam. Sadni si, musíš byť neskutočne hladná. Jedlo je za chvíľu hotové."

Komentáre: