1. KAPITOLA

Adia

Sme ako zrkadlá. Môžeme byť vcelku, odrážať povahu toho druhého, ukázať mu pravdu. Ale čo ak sa tá pravda dotyčnému nepáči? Jednoducho príde k nám a roztriešti nás. Časti nás sa rozkotúľajú po zemi, nevedno kam. Potom nás rozdupe a na koniec z nás zostane iba prach. Naša nádej je takmer nulová - už sa nikdy nepozbierame dohromady. A mohli by sme sa snažiť pozliepať naspäť hocako veľmi, už nikdy nebudeme taký, ako pred tým. Úlomky, ktoré sa premenili na prach, sa už nikdy nebudú dať pozliepať späť, vždy po nich zostane nejaká diera. A kúsky, ktoré zapadli na svoje miesto, tiež sme ich museli nejako pozošívať dohromady. Zostaneme zjazvený....

Jeseň. Väčšinu ľudí deprimuje. Mňa však nie. Mám pocit, že jeseň mi rozumie. Opisuje a vystihuje moje pocity. Navyše mi pripomína, aký je svet nebezpečný, nevyspytateľný, krutý, zaujímavý. Koľko je v ňom bolesti, zla, rozdielov. Niekto je chudobný, niekto bohatý, niekto má šťastie, niekto smolu, niekto zažije lásku a niekto nie, niekto... Mala by som prestať . Nemôžem takto myslieť. Nesmiem takto myslieť. Vietor. Je chladný, silný a je to môj večný spoločník. S vetrom prichádzajú nové myšlienky. Spomienky sa mi rozvíria hlavou a ja som zasa v našom dome, tej noci...

"Pevne si to drž na tej rane. Nepúšťaj to. Zajtra ťa ospravedlním z telesnej výchovy. Tú ranu na oku si zajtra prekry. Máš make up?" Pomaly som prikývla. Mama sa na mňa dlho zadívala. Myslela som, že niečo povie. Hocičo. Ale nie. Iba sa na mňa smutne pozrela, postavila sa a vykročila k dverám. Zostala som sedieť na stoličke. Ani neviem ako, no po tvári sa mi začali liať slzy. Mama sa zastavila, ale aj tak sa neotočila. " Zlatko, ja viem, že je to ťažké. Ver mi. A keby môžem, už dávno by som s tým niečo urobila. Ale ty sama najlepšie vieš, že to nejde. Zničil by ma. Nechal by si Meggie. Možno aj teba. A čo by som bez vás robila?"

Druhý deň som sa prebudila s bolesťou rozliatou po celom tele. Vstala som z postele a pomaly som došla do kúpeľne. Vykonala som hygienické potreby a rozčesala si svoje kučeravé dlhé pieskové vlasy. Pozrela som sa na seba do zrkadla. Vyzerala som hrozne. Moja už aj tak biela pleť bola ešte belšia. Moje tmavo zelené oči stratili žiaru a iskru, ktorá v nich kedysi žiarila. Opatrne som pozrela na moje rameno. Nevyzeralo najlepšie. Celé spuchlo a okolo rany bola rozliata fialová modrina. Pozrela som na svoje oko. Jemne som sa ho dotkla. Nemala som. Z oka mi vytryskol prúd sĺz. Bolelo to a štípalo. Zobrala som make - up z poličky. Otvorila som ho a začala ho pomaly nanášať na tvár. Keď som skončila, pridala som očné tiene, avšak modrinu to nezakrylo. Ľudia sa budú vypytovať. Pane Bože, čo im len poviem? Spadla som zo schodov? Možno z postele? Šmykla som sa vo vani? Nie... neuverili by mi to. Potkla som sa o koberec a nešťastne som dopadla tvárou na kľučku izby...

STOP!STOP! STOP! DOSŤ! Už žiadne spomienky. Žiadna bolesť. Mala by som sa sústrediť. Kde to som? Aha. Na ceste do školy. Prečo stojím? Mala by som sa pohnúť, aby som stihla školu. Krok za krokom. Pekne pomaly. Krok... krok... krok...krok. Pravá noha, ľavá noha. Nie je to predsa až také ťažké. Moje telo sa dá do pohybu. Sledujem prírodu naokolo. Na oblohe svieti ešte mesiac, no pri tom je už ráno. O kúsok ďalej je slnko. Osvetľuje ulicu a vytvára dojem, že všetko na svete je dokonalé. Nedotknuté. Nevinné. Ale ako len môže? Okrem svetla je na svete aj tieň. Má ho každý z nás. Nezbavíme sa ho. Nikdy. Je vždy s nami, aby nám pripomínal, že v každom z nás je zlo. Pozriem sa na ten svoj. Je za mnou, neustále ma sťahujúc dole. Chcený - nechcený spoločník. Prechádzam ulicami. Vidím, ako sa mamy lúčia so svojimi deťmi a mužmi. Rozmýšľam aké by to bolo. Najskôr by ma otec udrel, mama by ma ošetrila a ja by som šla ďalej. Pomaly sa blížim ku škole. Moje brucho zvierajú kŕče. Mám chuť zvracať. Keďže je to škola, je plná ľudí. Plná pohľadov. Plná hlasov. Plná dotykov. Plná nenávisti. Školu tvorí obrovský areál. Prechádzam vstupnými dverami a namierim si to ku skrinke. Naťukám číselný kód, odložím si veci a vyberiem si učebnice. Zatvorím skrinku a odchádzam do triedy. Chodby sú plné ľudí. Nedokážem sa na nich pozrieť. Nemôžem. Radšej sa pozerám na zem. Sledujem čiary, ktoré sú mi dôverne známe. Opakujú sa každých päť metrov. Dávam si dobrý pozor, aby som sa nikoho nedotkla. Vojdem do triedy a okamžite si sadám do lavice. Do lavice, ktorá je vzadu a v kúte. Otvorím si zošit z matiky a vytrhnem dvojstranu zo stredu. Čmáram si po nej, ako pred každou hodinou zatiaľ čo sa trieda napĺňa a ožíva rozhovormi, smiechom a novými klebetami. Do triedy vchádza učiteľ. Sadá si za katedru a začne si niečo čmárať do poznámok, triednej knihy. Vstáva a začne písať na tabuľu. Píšem si poznámky, ale viem, že nedávam pozor a blúdim v myšlienkach. Čo bude keď prídem dnes domov? Bude John ožratý? Stihnem prísť včas? Alebo... bude sa to opakovať? Možno...

Dvere našej triedy na náhle otvoria a do miestnosti vstúpia štyria chalani. Och. Drahý. Bože. Všetci majú vypracované telá, hriešne úsmevy a hladný pohľad v očiach. Každý z nich je rozdielny, no aj tak som si viac než istá, že ich spája pevné puto. Učiteľ si odkašle a postaví sa. "Trieda, predstavujem vám vašich nových spolužiakov. Pán Linos, Frey, Iah a Taranis. Vitajte v džungli, páni. Prosím posaďte sa na svoje miesta a nenarušujte výuku." V triede sú presne štyri voľné miesta. Jedno predo mnou, druhé vedľa mňa a zvyšné dve za mnou. Do riti. Toľko k môjmu pokusu byť nenápadná. Skupina sa pohne z miesta. Jej súčasťou sú aj blonďavé dvojčatá s prenikavými modrými očami, ktoré si sadajú za mňa. V ich pätách im je chalan s kučeravými vlasmi, cez ktoré mu nie je poriadne vidno do očí. Ten si sadá predo mňa. No a skupinu uzatvára... poloboh chodiaci na zemi. Adonýz. Som si istá, že moje spolužiačky by ho opísali úplne inak. Vlastne by ich všetkých opísali úplne inak. Použili by skôr slová ako chodiaci plagát na sex. Alebo kráčajúca ceduľka s nápisom "Pretiahni ma". Pravda je však taká, že tento chalan, hoci neobyčajne krásny, má čierne vlasy a zelené machové oči. Zelené oči ktoré sa nemôžu odtrhnúť od pozerania sa na mňa. Keď si uvedomím túto skutočnosť, ihneď klopím pohľad dole. Hlúpa, hlúpa, hlúpa, hlúpa... Čo ťa to vôbec napadlo pozerať sa mu do očí?! Agrr... Snažiac sa nenápadne zistiť, kde sa práve nachádza, opatrne, avšak iba trochu, odtrhnem pohľad od päťdesiatich šiestich linajok v mojom zošite. Vidím tmavé džiny približujúce sa k voľnému miestu vedľa mňa. Inštinkty ma nútia napnúť všetky svaly v tele a zadržať dych. Kiežby si ku mne nesadol. Jeho kroky skracujú vzdialenosť medzi nami a ja viem, že o každú chvíľu bude pri mne. Čakám, že si sadne vedľa mňa, už každú chvíľu.... každúchvíľu,každúchvíľu,každúchvíľu, každú... chvíľu...

Každú chvíľu bude po tom. Mám zatvorené oči, moje hrdlo je celé spuchnuté, kvôli veľkej hrči v ňom. Ale ja odmietam plakať, nie pred ním. Za žiadnu cenu. John do mňa stále búši, no ja odmietam plakať. Nie pred ním. Už nikdy si nedovolím takú slabosť. Keď je konečne po tom počkám, kým odíde, a až potom sa pomaly postavím. Zozbieram svoje oblečenie z podlahy a potichu vojdem do izby. Matne kontrolujem Maggie, ktorá spí a potom prechádzam do kúpeľne. Vysprchujem sa a...

"Ahoj. Som Taranis." Povie chodiaci poloboh a sadá si vedľa mňa. Nedokážem so seba vykoktať ani jedno zrozumiteľné slovo. Nemôžem. Nechcem. A tak proste iba udržujem trápne ticho a pozerám do zošita ako blbec. Taranis to nijak nekomentuje. Vytiahne si vlastnú učebnicu a začne v nej listovať. Po hodnej chvíli sa zatvári kyslo a spýta sa ma: "Prosím ťa, nevieš kde sme?" Kde sme? KDE SME? Ako to myslí? "No... v triede predsa." Odpoviem mu s úplnou vážnosťou. Ako nemôže vedieť kde sme? Chalan iba pokrúti hlavou, vzdychne si a opäť na mňa prehovorí. "Myslel som v knihe. Kde sme v knihe. Akože čo preberáme." Vysvetlí mi ako debilovi, čo asi naozaj som. Z vedľajšej lavice sa ozve uchechtnutie a ja mám chuť prepadnúť sa pod zem. Ashley Collbiová. Dalo by sa povedať, že táto škola jej patrí. Neviem prečo, no nenávidí ma už od základnej. Fakt, že sme na strednej pre ňu očividne nič neznamená. Pozriem na ňu a vidím, že na mňa hľadí tým je pohŕdavým pohľadom. Preto, v momente ako zazvoní mám už dávno pobalené veci a som viac než pripravená vypadnúť z triedy. Lenže to by mi niekto nemohol vyraziť učebnice z ruky. Ashley. Nie, nie, nie, nie. Prečo práve ja? Všetky moje poznámky boli na zemi po triede. Prečo ja? Prečo zase ja? "Hups, prepáč." Povie. Pozriem na ňu, no ona už dávno klipká očami na Taranisa a skupinku chalanov. "Som ja ale nešikovná, že? Aj keď to nie je moje meno." Začne sa smiať a točiť si pramene blonďavých vlasov okolo prstov. "Som Ashley. Rada vás spoznávam chlapci, Ak chcete prevediem vás po škole." Vtieravý, sladký a odporný hlas. Áno, tak znie hlas Ashley. Otrasne, desivo, no proste až ste z neho mali zimomriavky. "Veľmi radi, Ashley." Odpovie za mnou Taranis. Och jasné. Aké nečakané. Iba pretáčam oči zatiaľ čo skupinka vychádza von z triedy. Nehodlám im venovať ani jeden pohľad. Keď počujem zabuchnutie dverí vydýchnem si. Papier po papieri zbieram svoje poznámky, a chaoticky ich zoradím do šanóna. Aké paradoxné. Presne tak je vyzerá môj život. Chaoticky. Očividne na vyobrazenie niečieho života stačí zakladač na papiere. Sama nad sebou krútim hlavou a vychádzam z triedy aj so zazvonením. Výborne. Budem meškať na hodinu chémie...