2. KAPITOLA

Dnes bol až neobyčajne krásny deň. Slnko sa skláňalo nad horizontom, pomaly sa začalo dotýkať prvých vecí či prvých osôb. A ja som po skurvene dlhej dobe znovu cítil aspoň malý záchvev šťastia. Skláňal som sa nad otcovým hrobom a škeril som sa od ucha k uchu. Kurva, ešte aj počasie so mnou súhlasilo. Smrť môjho otca bola jedna z najlepších vecí, ktoré sa mi stali.

Tu odpočíva v pokoji

Dimitrii Gavrilov

Milovaný otec, manžel a syn

Tak a tu to máte. Biele na čiernom. Vytesané na kameni. Milovaný. To určite! Nenávidel som ho z celej mojej duše. Ba čo viac, nenávidel som ho až tak veľa, že keby som explodoval, nestačil by ani celý vesmír na uschovanie mojej nenávisti. Nikdy nebol milovaný. Či už mnou, mojou matkou alebo jeho rodičmi. Veď kto by sa im aj divil, že? Byť zavraždený svojim vlastným psychopatickým synom nie je žiadna výhra. Konečne sa mu to však všetko vypomstilo. "Karma je mrcha, čo, sráč?" zašepkal som do vetra a stále som sa neprestával usmievať. Aspoň na jeden krátky okamžik bolo všetko v poriadku. "Nečakal som, že prídeš," ozval sa hlboký hlas za mnou a perfektne narušil tú chvíľu zadosťučinenia, ktorú som prežíval. "Kto by chcel premeškať smrť svojho vlastného fotra?" odpovedal som otázkou, stále otočený tvárou k náhrobnému kameňu. "Hľadali ťa, vieš? Po tom incidente. Snažili sa ťa nájsť, no akoby si sa vyparil. Naozaj si mysleli, že si mŕtvy." Odmlčal sa hlas a pomaly sa približoval. "Bol si skurvene šťastný parchant, že si sa vtedy vôbec dostal preč. A teraz pokúšaš svoje šťastie, ako nejaký durak.*" To som už hlas počul priamo za mnou. Pomaly som sa otočil a čelil som mužovi rovnako vysokému ako ja. Blondiak s ostro rezanou sánkou, zelenými očami a zatnutou čeľusťou. Vážení, zoznámte sa s Rolandom. Býval mojim najlepším priateľom. "Tiež ťa rád vidím, braček." To je jediná vec, čo k tomu mám povedať. Chvíľu tam iba tak stojíme a premeriavame si jeden druhého, keď Roland konečne prehovorí: "Si úplne šialený, že si sem prišiel." Následne na to sa pozdravíme našim starým pozdravom, ktorého koniec Roland zabudne. ", Úúú, takže si už zabudol? Tak to ďakujem za pekné privítanie," doberám si ho potmehúdsky. "Radšej sklapni a nasleduj ma. Mal by si sa odtiaľto dostať čo najskôr." S týmito slovami sa berie na odchod, no ja som zostal stáť na mieste. "Nie, už nebudem utekať. Kurva, nie som zbabelec. Končím s tým. Vraciam sa späť," hodím to všetko na neho. "Do prdele, Demián, teraz nie je vhodný čas ani miesto hrať sa na hrdinu. Smrťou nášho otca to nekončí. Náš strýko si robí zálusk na miesto šéfa a pôjde aj cez mŕtvoly, len aby ho získal. Chápeš to? Už zabil mnohých, na jeho liste je aj meno nášho fotra. Ak si myslíš, že sa zastaví pred tebou, tak sa pekelne mýliš. Vieš zkurvené hovno!" Na konci už kričí, z jeho hlasu priam až srší hnev... no aj úprimnosť. Nestarám sa, pretože som odhodlaný to všetko skončiť. Nedovolím, aby si ešte nejaké dieťa vytrpelo to, čo ja a moji bratia. Pretože ak existuje ešte nejaký horší bastard než môj otec, je to môj strýko. Úlisný, slizký a agresívny. Bohužiaľ, nie až tak sprostý. "Myslíš si, že to neviem? Som tu, aby som to skončil, chápeš to zasa ty? Mienim to všetko zastaviť. Už žiadne vyhrážanie sa, rozkazy či bezhlavé poslúchanie idiotských bezvýznamných rozkazov. Chcem to proste zastaviť VŠETKO. Rozumieš?" Ku koncu som vytočený už aj ja. Ak nás niekto pozoruje, musíme vyzerať smiešne. Ako dva kohúty na jednom smetisku. "Si si akosi veľmi istý. Tak to musíš mať aj geniálny plán, že? Ja len dúfam, že to to vyjde, pretože inak sme obidvaja v prdeli." Posledné slová priam vypľuje. Rozpráva stále naštvane, jeho prst sa zabodáva do mojej hrude, no vidieť, že už sa upokojuje. "Nie je žiadne MY. Ak si myslíš, že ti prezradím plán a tým ho ohrozím, tak si na omyle. Nemienim ho niečim zničiť," utnem ho už v začiatkoch a chystám sa odísť. Po pár krokoch však Roland zvolá: "Budeš potrebovať pomoc! Informácie, ku ktorým sa ty sám nedostaneš. Pomôžem ti. Nemusíš mi nič vravieť, ani ten tvoj posraný plán. Ten si môžeš strčiť vieš kde. Pomôžem ti, ak mi odprisaháš, že to naozaj ukončíš. Nech to stojí, čo to stojí." V jeho hlase bola počuť túžba s čírou potrebou. "Prečo by si to robil? Si na jednej z najvyšších pozícií. Zarábaš pekné prachy, máš všetko, na čo si pomyslíš," spýtal som sa a otočil sa k nemu, stále mu neveriac. "Povedzme, že nie si jediný, ktorý toho už má po krk. Úprimne? Som unavený z tohto spôsobu života. Mám plné zuby toho, ako so mnou život vyjebáva. Chcem to tiež skončiť." Pri posledných vetách zatína zuby už tak silne, že sa bojím, aby mu nevypadali. Doteraz nezradil moju dôveru ani raz, lenže ten plán je taký krehký, že aj to najmenšie ukĺznutie by znamenalo jeho zánik. Roland si nervózne poklepkáva nohou a po chvíli sa netrpezlivým hlasom spýta: "Tak čo, platí alebo nie?" Neveriacky pokrútim hlavou. "Teraz ma dobre počúvaj. Ak o tom niekomu cekneš bez môjho vedomia či povolenia, brat, nebrat, priateľ alebo nepriateľ, zabijem ťa. Je ti to jasné?" varujem ho. "Rozumiem, ty idiot." S odpoveďou sa mi pozrie do očí. Stále si v duchu nadávam, čo za kravinu som to zasa spravil a čo sa chystám urobiť. "Budeme potrebovať viac ľudí. Dvaja na to stačiť nebudeme," priznávam a s očakávaním sa pozerám na Rolanda, ktorý prikývne. "Poznám pár ľudí, ktorí by nám mohli pomôcť. Pamätáš si na bar U šialenej vdovy?" opýta sa s očakávaním. "Pamätám, čo s ním?" priznám a znervózniem. Nemám naň práve dobré spomienky. Roland sa na mňa zoširoka usmeje a napokon prehovorí: "Tam, brácho, zoženieme tých správnych ľudí."

Bol už večer, keď som vysadol na motorku a namieril si to do baru U šialenej vdovy. Úprimne? Absolútne sa mi tam nechcelo ísť. No ak som chcel získať ľudí a prostriedky, aby som to všetko skončil, nemal som na výber. Napísal som rýchlu sms Rolandovi, nasadil si prilbu a vyrazil. Cesta mi trvala okolo dvadsiatich minút, nakoľko bar bol situovaný uprostred ničoho. Skoro zo všetkých strán ho obklopovali stromy, iba z jednej z nich cesta a parkovisko. Už z diaľky som videl, že sa v podstate vôbec nezmenil. Stará schradnutá polorozpadnutá chatrč s jednou časťou strechy vyššie, než s tou druhou a so zadebnenými oknami. V duchu som si začal nadávať, že som sa na to predsa len nechal nahovoriť. Už som bolo takmer tam, keď som si všimol, že po parkovisku splašene pobiehala nejaká postava, ktorá sa nápadne podobala ženskej siluete. Striedala jednu motorku po druhej, akoby tam niečo hľadala. Zrazu z ničoho nič stuhla a hodila sa na zem. Zároveň s jej pohybom z lesa vyšla trojica chlapov. A ani nie o päť sekúnd som zaparkoval svoju motorku. Pomaly, priam až lenivo som vypol motor a zišiel z motorky. Rýchlo som zhodnotil situáciu. Všetci boli ozbrojení, nože im vytŕčali z topánok, v rukách držali zbraň a určite aj pod tými kabátmi skrývali ďalší arzenál. Dvaja z nich prehľadávali okolie, akoby niekoho zháňali. V tom som si spomenul na siluetu. Nenápadne som sa obzrel na miesto, kde mala pôvodne byť. No prekvapenie - nebolo po nej ani chýru ani slychu. ""Hej ty, nevidel si po ceste utekať blondínku v bledomodrých šatách?" zvolal jeden z nich mojim smerom. Premeral som si ho očami ešte raz, o niečo pozornejšie. Rovnako si on premeriaval mňa. "Nie, na čo to potrebujete vedieť? Čo urobila?" klamal som, samozrejme. Poznal som ich. Teda, nie konkrétne, ale vedel som pre koho robia, no hlavne, aké svinstvá robia. Pracujú pre jedného z najbohatších kreténov v meste. Kradnú pre neho mladé dievčatá a v niektorých prípadoch, napríklad ako je tento, lovia dievčatá (občas aj chlapcov), ktorým sa podarilo utiecť. Bohužiaľ, identita tohto pižďuka* je tajná. Nikto to nevie, pretože ľudia v jeho radách sa neodvážia zradiť ho a dievčatám či chlapcom sa nikdy nepodarilo utiecť. Ich osud je buď smrť alebo návrat. Smrť by bola pre ne tým lepším riešením. Viem o ňom iba to, že je zapletený v sračkách ako násilná pornografia (začínajú už ako deti a pokračujú až do smrti či do odkúpenia), obchod s bielym mäsom, drogové kšefty, nájomné vraždy... "Utiekla z blázinca. Je  nebezpečná. Ak si ju videl, mal by si nám to povedať." Už po niekoľkýkrát ma dnes vytrhli zo zamyslenia. Mužov hlas je hrubý a už je v ňom cítiť nervozita. "A na čo máte potom tie zbrane?" neprestával som dráždiť mužov. Kurva, tak nutne som potreboval do niečoho udrieť a oni sa priam ponúkali. "To sú omračovadlá. Tak čo, videl si ju alebo nie? Nízka, blondína, modré oči." Zdá sa, že proste vychrlil prvú kravinu, ktorá ho napadla. Vážne? V tejto časti mesta blázinec nie je. Idioti. Pomaly som sa k nim začal približovať, pripravený im vraziť, keď moja motorka naštartovala ... nie, niekto - presnejšie nejaké dievča - naštartovalo moju motorku, moju krásku. "Kurva!" zanadával som. Prešiel som si rukou cez vlasy. Medzitým muži za mnou začali kričať na seba, na to dievča a strieľali po mojej baby. "To je ona, ideme!" zvolal jeden. Než sa však vôbec stihli pohnúť, vrazil som prvému z nich pravý hák, čím som ho knokautoval. Druhému som vyrazil zbraň z ruky a strelil ho medzi oči. No a keď už som bol vo forme, tak som strelil na to isté miesto aj toho posledného. Vravte tomu inštinkt, nechutnosť, násilie... no guľka zasiahla až s neuveriteľnou presnosťou obidva moje ciele. Smrť je niečo, čo ma obklopovalo celý život. Je to niečo, v čom som bol až zasrane dobrý. Zabi, alebo budeš zabitý. Daj guľku, inak ju dostaneš. Zaváhaj, a si mŕtvy. To je iba pár základných pravidiel, ktoré som sa musel naučiť skurvene rýchlo. Sú to pravidlá, ktoré ma udržali pri živote. "Do prdele, Demián. Čo sa tu, kurva, stalo? Si tu iba jeden deň a už porušuješ pravidlá?" začal sa do mňa navážať Roland. "Zavri hubu a radšej povedz niekomu, aby toho živého zviazal a dostal ho ku mne do skladu. A požičaj mi auto. To dievča zmizlo aj s Birdy" Nervózne som na neho vyštekol. "Kto zmizol s kým?" nechápavo na mňa hľadel. "Bolo tu ešte jedno dievča. Hľadali ju, lenže ona naskočila na moju motorku a zdrhla. A teraz, daj mi kľúče." Naozaj som bol nervózny, čo muselo byť očividné z môjho hlasu. "Vážne? Pomenoval si svoju motorku Birdy?" vysmieval sa mi. "Vážne? Jediné, čo ťa na tom zaujalo, je meno mojej motorky? Roland a teraz, kurva, vážne. Daj mi tie kľúče, inak ju stratím. Ba čo horšie. Ešte ju aj rozbije." Prešľapujem tam z nohy na nohu a vyzývavo na neho hľadím. "Tak to ani náhodou. Za Rosein volant si nesadneš. Nasadaj, ideme." Nasadne do nalešteného Camara. Rýchlo nasadnem aj ja. Roland stlačí spojku a plynom dostane otáčky motora až na maximum. Pustí spojku a auto so škrípaním vyletí z parkoviska na diaľnicu. Po krátkej chvíli konečne zbadám moju krásku aj s tým dievčaťom na nej. "Priblíž sa k nej. Z boku. Nepredbiehaj ju." štekám krátke príkazy. Roland z toho nie je zrovna nadšený, no aj tak urobí to, čo chcem. No dievča sa naľakalo, stratilo kontrolu nad motorkou a havarovalo na zem. Zastavili sme auto a rýchlo sme vybehli von. Dievča bolo zavalené Birdy. Spoločnými silami sme moju krásku postavili a dievča začalo okamžite štvornožky cúvať preč. Hľadela na mňa vyplašenými, no tými najkrajšími modrými očami na svete. Jej šaty boli dotrhané a na tele mala modriny. Pod jedným okom sa jej začala formovať ďalšia modrina a tie krásne blond vlasy boli zacuchané. Bola skurvene nádherná. Dokonalá. Nevinná. No a potom som presunul zrak k mojej kráske a všetko okúzlenie vyprchalo. Jediné, čo som zo seba dostal, bolo: "Kurva, zlato, čo ti to spravila?" spýtal som sa Birdy, aj keď mi nemohla odpovedať. Zabodol som pohľad do toho dievčaťa, ktoré v momente stuhlo. Jej oči sa sklopili k zemi, akoby sa snažilo zmiznúť. Čím bližšie som bol ku nej, čím viac som sa na ňu díval, tým istejší som si bol, že je to to najkrajšie stvorenie, aké som kedy videl. Keď už som bol konečne pri nej, kľakol som si. Bol som priam až posadnutý nutkaním dotknúť sa jej, no nakoniec som odolal. "Takže, predpokladám, že ty si to dievča zo psychiatrie, čo? Aké je tvoje meno? Ale hlavne, prečo si mi ukradla moju motorku?" Sledoval som jej reakciu, keď tu sa oči toho dievčaťa zatvorili a už sa aj klátila k zemi. Perfektné. "Skvelá práca. Tvoja hnusná tvár ju vystrašila k smrti," pogratuloval mi Roland. "Čokoľvek. Tak tam tak nestoj. Zavolaj niekomu, aby mi odviezol Birdy a dostaň nás ku mne." povedal som Rolandovi, no ten sa ani nehol. Povzdychol som si a dodal: "Prosím." Až potom konečne začal obvolávať ľudí. Ja som zatiaľ opatrne zdvihol do náručia cudzinku a položil ju na zadné sedadlo auta. Jej koža bola mäkká a skurvene jemná. Nasadol som na miesto spolujazdca a Roland na miesto vodiča. Naštartoval auto a otočil nás na spiatočke. "Chlapi prídu po tvoju motorku a  poupratovať tu o chvíľu," informuje ma. Chvíľu potom cestujeme potichu, keď mi nedá, a spýtam sa ho: "Vážne si svoje auto pomenoval Rose?"

* durak = ruská nadávka = debil

* pižďuk = ruská nadávka = bastard

Komentáre: