8.KAPITOLA

Po tom čo Ella odišla som sa prezliekla do čistého oblečenia a zišla som dole. Ten elixír od Josha naozaj pomohol, už som nebola taká unavená a ani ma nič nebolelo. Dokonca sa mi po chvíli prestala aj krútiť hlava.

To čo som uvidela keď som vošla do obývačky ma dosť prekvapilo. Celá miestnosť bola plná rozhádzaných vecí z našej dodávky. Veci mojich rodičov a aj tie moje boli rozložené na zemi ale aj stole, fotelkách a guči. "Čo to robíte?" nemala som v úmysle znieť naštvane ale zjavne sa mi to nepodarilo.

"Prepáč, bola si tak dlho mimo...a my sme stratili toľko času... Potrebovali sme sa konečne niekam pohnúť a tak sme postupne začali vynášať vaše veci. Snažíme sa nájsť nejakú stopu, nejakú informáciu... Jednoducho čosi čo ešte nevieme a mohlo by nám to pomôcť pri hľadaní Paula a Sophie." vykoktal Leo.

Asi som naozaj znela dosť naštvane. Leova vážnosť a úprimnosť ma vcelku prekvapili, normálne všetko zľahčuje a obracia na žart. Teraz som nevedela ako na to zareagovať.

"Ok, v pohode. Keby ste naozaj nemuseli viem, že by ste sa nám nehrabali vo veciach." nenapadlo mi nič iné čo by som na to mohla povedať.

Sadla som si na kúsok voľného miesta na koberci vedľa Elly. "Dobre a čo asi tak hľadáme?" spýtala som sa.

"Čokoľvek... útržky z novín z posledných týždňov, nejaké zápisky, poznámky, jednoducho čokoľvek čo by mohlo naznačovať, že tvoji rodičia mali podozrenie, že niekto sledoval alebo že sa deje niečo nezvyčajné." vysvetlila mi Ella.

"Dobre." prikývla som a zobrala som najbližšiu neotvorenú krabicu.

Popri prezeraní krabice som rozmýšľala nad tým či som mamu alebo otca niekedy nevidela s nejakým denníkom alebo iným zápisníkom. Lenže nič také ani jeden z nich nemal, teda aspoň som o ničom takom nevedela. 'Nie som si istá nakoľko ich vôbec ešte poznám. Celý život predo mnou tajili pravdu o tom kto sú, o tom kto som ja sama a aj o tom pre čo sa v skutočnosti stále sťahujeme.'

"Niečo som našla!" z myšlienok ma vytrhol Ellyn nadšený výkrik. Držala v rukách nejakú starú hrubú knihu viazanú v koži, ktorá úplne odporovala tomu čo som podľa nej mala hľadať.

"Čo je to?" spýtala som sa nechápavo.

Spoza najväčšej kopy krabíc sa vynoril Josh. "Ukáž mi to." povedal Elle a natiahol ruku po knihu. Ella mu ju trochu neochotne podala. "Neviem... vyzerá to ako nejaký starý denník." skonštatoval aj keď som si nebola istá či to hovoril mne alebo to zašomral len sám pre seba.

"Komu mohol patriť?" vyzvedal Leo a v hlase sa mu nepodarilo skryť skutočnú zvedavosť. Všetci sme boli zvedaví.

"To keby som tak vedel!" poznamenal Josh a ukázal na zlatý zdobený zámok. "Je zamknutý, zostáva len dúfať, že niekde tu je aj kľúč."

Leo zahrešil, zobral krabicu, v ktorej sme našli denník a celý jej obsah s buchotom vysypal na zem. Všetci sme sa zohli a začali prehľadávať hromádku vysypaných vecí.

"Toto je zbytočné nič tu nie je. Ak je tam niečo dôležité nikdy by nedržali denník a kľúč pokope." vyhlásil po chvíli hľadania Josh. "Si si istá, že nikdy nespomínali nič o denníku či kľúči?" otázka bola adresovaná mne, ale ja som netušila odpoveď.

"Neviem...ale na nič také si nespomínam." priznala som a znova sme sa pustili do prehľadávania škatule, ktorá bola inak plná kancelárskych potrieb. No neopúšťal ma pocit, že o nejakom kľúči sa v posledne dobe hovorilo.

'Počkať...kľúč! No jasné ako to, že ma to nenapadlo skôr?' postavila som sa a bez slova som vybehla z obývačky hore do hosťovskej izby.

"Emily, kam ideš?!" "Prišla si na niečo?!" "Emily?!" počula som za sebou výkriky ale akosi som ich nevnímala. Mala som len jeden cieľ... tašku, s ktorou som sem prišla.

O pár minút som zadychčaná zbehla dole aj s papierom v ruke. Nájsť tašku mi chvíľu trvalo, keďže som netušila kam ju Ella dala, ale nakoniec som ju objavila opretú o nočný stolík.

V momente kedy som vstúpila do miestnosti sa na mňa upreli spýtavé pohľady všetkých troch Brooksovcov. Rozložila som dokrčený papierik, ktorý som držala v ruke a začala som nahlas čítať: "Si inteligentné, talentované a dobre vychované dievča, na to nikdy nezabúdaj. Práve to je totiž kľúčom k tvojmu víťazstvu." Všetci sa na mňa stále nechápavo pozerali a tak som podávajúc Joshovi list začala vysvetľovať. "To napísali rodičia v liste, ktorý pre mňa nechali v aute. Slovo kľúč je niekoľkokrát obtiahnuté. Najprv som myslela, že sa tato len pomýlil a potom to prepisoval, ale čo ak naň chcel upozorniť?"

Ella s Leom sa presunuli každý na jednu stranu vedľa Josha a začali čítať list. Bolo to zvláštne, ten list bol pôvodne určený (pravdepodobne) len pre mňa a teraz si ho čítajú všetci. Lenže súkromie bola tá posledná vec, ktorá bola v takejto situácii dôležitá.

"Tomuto vážne nemôžem uveriť! Takže aj po tom všetkom sa chceli hrať na to, že je všetko ako má byť? Že to oni odišli? A z vlastnej vôle? Toto snáď nemyslia vážne?!" Josh vyzeral naštvane a čo bolo ešte horšie z toho ako som ho poznala som mohla usúdiť, že aj sklamane. Sklamanie mi vždy pripadalo horšie ako hnev. Hnev väčšinou rýchlo vyprchá, ale sklamanie je čosi horšie a trvácnejšie. Sklamaní sme vtedy keď sme od niekoho čakali niečo lepšie, keď sme verili, že je lepší ako v skutočnosti je.

"Teraz je jedno čo chceli. Emily už o všetkom vie a tým je táto téma uzavretá. Ale ak ich chceme nájsť musíme prísť na to čo chceli naznačiť tým kľúčom." povedal Leo.

"Neverím, že to hovorím ale súhlasím s Leom." zapojila sa do rozhovoru Ella.

Takmer som ich nepočúvala, jediné na čo som sa teraz bola schopná sústrediť bolo rozlúštenie otcových slov. 'Inteligentná, talentovaná, dobre vychovaná...to je kľúč... Čo tým mohol myslieť?' Viem, že mal rád hádanky a ja tiež, ale tomuto som nechápala. Očami som bezradne behala po miestnosti, no stále ma nič nenapadalo.

"Em?" Strhla som sa a zmetene som pozrela na Ellu. "Si v pohode?" spýtala sa ustarane.

"Som len som sa zamyslela." slabo som sa na ňu usmiala aby som ju v tom utvrdila.

"Pýtali sme sa ťa či ti niečo podobné nepovedal otec už niekedy predtým."

"Neviem o tom, ale nikdy by nepoužil ako nápovedu niečo čo by som nemala šancu pochopiť." odpovedala som a znova som začala blúdiť očami po miestnosti. 'Knihy, oblečenie, umelecké potreby, mamina gitara... Počkať! Umelecké potreby, to musel myslieť tým talentom.' "Asi som na to prišla!" zvolala som nadšene a zamierila som k starému kufríku, ktorý mi kedysi dali rodičia na narodeniny.

Bol to starý drevený kufrík s ošúchanou zlatou kresbou navrchu. Stále sa dal rozoznať vzor špirálok a s trochou predstavivosti som si vedela domyslieť, že v strede tomu celému dominovali jednoduché vílie krídla. Kufrík ssa dal použiť aj ako malý maliarsky stojan. Otvorila som ho a vychádzala som z neho všetky maliarske potreby. Tato mi povedal, že je v rodine Smithovcov už po generácie, a že v ňom vždy nájdem všetko čo potrebujem. Predtým som si myslela, že hovorí o farbách a štetcoch (ktoré samozrejme boli nové). Okrem nich tam boli nejaké šablóny, staré uhlíky, perá s atramentom, ktoré by som raz chcela skúsiť použiť na kaligrafiu, a zväzok starých pokreslených papierov, pri ktorých som sa čudovala, že sa ešte nerozpadli a zopár ďalších vecí. Všetko to som odložila nabok a zadívala som sa na zdanlivo prázdne dno.

"Čo to tu vlastne hľadáš? Pochybujem o tom, že sa dá ten denník odomknúť štetcom." uťahoval si zo mňa Leo.

Ignorovala som ho a prstami som prechádzala po spodku kufra. Nevedela som síce odkiaľ ale vedela som čo mám robiť. Prehľadala som jeden roh, potom druhý a keď som zašla prstom aj do tretieho rohu o niečo som sa pichla.

"Au!" zhíkla som skôr prekvapene ako od bolesti a oblizla som si krv z prsta. V ústach mi zostala kovová pachuť, ale to mi teraz bolo rovnako jedno ako aj zranený prst. Na dne kufra sa so šťuknutím otvorila maličká obdĺžniková priehradka, v ktorej bol uložený drobný zlatý kľúčik.

Skôr ako som to stihla ja Leo natiahol ruku a schmatol kľúč. "Tak a teraz sa pozrime čo sa skrýva v tom denníku." povedal a ponáhľal sa na opačnú stranu miestnosti.

"Hej! Vráť mi ho!" zakričala som za ním naštvane, no totálne to odignoroval. Nemala som náladu na hádky a tak som to nechala tak a všetci sme sa pobrali za ním.

Leo strčil kľúčik do zámky, trochu s ním potočil a tá sa so šťuknutím otvorila. Na prvej strane bol rovnaký vzor vílých krídel aký som bola schopná rozoznať na kufríku, čo však nasledovalo netuším lebo Josh natiahol ruku a šikovne zobral Leovi skúmajúcemu stránku denník z rúk.

"Hej! Čo robíš? Vráť mi ho!" protestoval Leo. Josh však len odstúpil nabok a zaujato obracal jednu stranu za druhou. Lea akoby ani nepočul.

"Nevedel som, že táto kniha ešte existuje." povedal Josh po chvíli rozplývania sa nad jej obsahom. "Myslel som si, že bola už dávno zničená a celý jej obsah je nenávratne stratený."

"Ale čo je to za knihu??" pýtala som sa nedočkavo.

"Toto je tvoje rodinné dedičstvo, Emily, dedičstvo rodiny Délaisse. V tvojej rodine sa väčšinou dedí dar spojený s výtvarným umením a toto..."

"Počkať!" prerušila som ho. "Ale ja predsa nie som Délaisse, som Smithová. A otec mi povedal, že sa ten kufrík dedí v našej rodine už po generácie."

"Žili ste v ústraní, v podstate na úteku, vážne si myslíš, že by Paul používal svoje skutočné priezvisko? Meno Emily Smith si dostala len aby si mohla nenápadne chodiť do škôl a získať vzdelanie. Keďže ste s takýmto spôsobom života začali keď si bola taká malá bolo jednoduchšie naučiť ťa používať iba nepravé meno ako vysvetľovať ti, že to pravé nemôžeš používať. Tvoje pravé meno je Émilie Claire Délaise aj keď ťa tak nikto už roky neoslovil."

Zostala som mlčky stáť s pohľadom upretým na Josha. 'Toto snáď už ani nemôže byť pravda! Čo z môjho doterajšieho života nebola lož? Doteraz som netušila čo som, nevedela som nič o svete, v ktorom som žila a dokonca ani moje meno nebolo pravé?'

"Viem, že pre teba ťažké pochopiť to, ale ver mi Sophie a Paul to všetko robili len pre tvoje dobro." zastával sa ich Josh.

"No tak to im za to veľmi pekne ďakujem!" vyštekla som. "Potrebujem byť na chvíľu sama." dodala som a vybehla som hore schodmi do hosťovskej izby. Počula som Ellu ako na mňa kričí aby som počkala, ale bolo mi to jedno.

Komentáre: