3.KAPITOLA - BONUS

S Rolandom sme sedeli v kuchyni a on ma oboznamoval s novinkami, ktoré sa stali v našej "rodine", keď sme počuli nejaký zvuk na poschodí. Bez zaváhania a s Rolandom v pätách som vybehol do izby, v ktorej spalo dievča, no nikoho v nej nebolo. Zato dvere do kúpeľne boli pootvorené. Zakričal som, či je všetko v poriadku, no nikto neodpovedal. Vytiahol som zbraň zo zadnej časti džínsov, ukázal Rolandovi, aby zostal strážiť chodbu a potichu som sa blížil do kúpeľne. Keď som čo najtichšie konečne otvoril tie posraté dvere, naskytol sa mi pohľad, na ktorý by som najradšej zabudol. Dievča sedelo na zemi s kefou v ruke, celé telo malo červené, ako sa drhla, rany z večera mala otvorené a rinula sa z nich krv. V očiach mala neprítomný výraz, zastrený strachom a bolesťou. Jej tvár mala taký zúfalý výraz, ako by ju už nič nemohlo vyslobodiť z jej utrpenia a jej dych bol veľmi rýchly a plytký, zrejme začínala hyperventilovať. Pribehol som teda k nej, chytil ju okolo pása a začal ju ťahať na nohy. Chcel som ju zobrať do náručia a odniesť ju späť do postele, no začala sa metať. "Prosím, už viac nie!" to bolo všetko, čo som zachytil z jej mrmlania. "Prestaň, ženská, chcem Ti len pomôcť," hovoril som jej do ucha, aby ma bola schopná počuť. Jasné, ako typická žena urobila presný opak toho, čo som od nej chcel. Začala kopať, kričať, škriabať, jej ruky a nohy boli všade. "Kurva!" vykríkol som, keď ma zasiahla lakťom priamo do rebier. "Do prdele, čo sa to tu deje?" ozval sa Roland, čelo skrčené ako harmonika a tvár skrútenú do prísneho výrazu. Dievča očividne spanikárilo, začalo so sebou ešte viac hádzať, hrýzť a jej nechty si zrejme budem z chrbta vyberať ešte aj zajtra. "Vypadni, znervózňuješ ju! Iba to svojou prítomnosťou zhoršuješ," zreval som na Rolanda. Pozrel na mňa výrazne nasratým pohľadom, no bez komentára, ale s tresknutím dvier z izby vypadol. Do prdele, nikdy by som si ani nepomyslel, že by také drobné žieňa mohlo mať toľko sily. Musím ju dostať pod kontrolu, inak nie len že budem modrý, ako po dobrej bitke, ale ublíži si sama sebe. Problém jedna - nikdy som neukľudňoval ľudí. Vždy som použil päste alebo guľku. Problém dva - nikdy som nejednal s týranou ženou. "No tak, baby, ukľudni sa. Nikto ti tu nechce ublížiť. Skús nad tým porozmýšľať." Snažil som sa ísť na to logickou cestou, no môj hlas ako keby ku nej nemohol preniknúť. "Hej, počúvaj ma, skús ma vnímať," tentokrát som už zvýšil hlas dúfajúc, že ju vytrhnem z jej hrôzy. "Prosím, maj zľutovanie. Ja už viac nemôžem! Prosím ... ," zvyšok vety zanikol v jej vzlykoch. Upevnil som stisk okolo nej v snahe ochrániť ju pred čímkoľvek, čo si práve predstavovala. "Prosím, prosím, prosím .... nie, nie, nie," brblala si stále dookola, no aspoň už prestala bojovať. Slzy jej valili z očí v takom množstve, že by mohli vytvoriť moria, ba až oceány. Po celom tele mala husaciu kožu a ja som zatúžil zabaliť ju do toho najjemnejšieho a najteplejšieho materiálu, aký bol kedy vyrobený. Pre začiatok bude musieť stačiť deka. Nechcel som z nej pustiť ruky, no jej teplo bolo dôležitejšie ako moje zrejme pokazené zmýšľanie, ktoré aj v takejto nevhodnej chvíli vnímalo je perfektne vyvinuté tela, dokonalú pokožky a pár roztrúsených znamienok na jej tele. Rýchlo som prešiel do izby, zobral deku, vrátil sa ku nej a poriadne ju do nej zabalil. Trčala jej iba tvár, na ktorej mala nalepené mokré vlasy. Jemne som jej ju uterákom otrel a neposlušné vlasy som jej odhrnul z tváre. Bola nádherná. Nádherná a zničená a mňa to k nej až chorobne priťahovalo. Dievča znova začalo plakať a mne to trhalo srdce. Jemne som jej chytil bradu a nadvihol jej hlavu tak, aby mi mohla pozerať priamo do očí, aby z nich mohla vyčítať, že jej naozaj nechcem ublížiť. "Teraz ma musíš počúvať. Neublížim ti, nemám o to žiadny záujem. Chcem ti pomôcť, no musíš spolupracovať. Hlavne sa ukľudni. Neviem, o kom to rozprávaš, v žiadnom prípade však nie som nijaký ... ." Nestačil som dokončiť svoju myšlienku, keď sa mi hodila okolo krku,  tvár zaborila do mojej hrude. Neviem, čo mám urobiť, neviem, čo mám povedať, Jediné, čo viem je, že tá podlaha nie je práve najpohodlnejšia, tak som ju zodvihol do náručia a s ňou stále v náručí som si sadol na posteľ. A tak tu sedím s tým najkrajším stvorením na svete, ktoré sa ma drží ako záchranného lana a stále dookola jej šepkám slová, ktorými ju chcem upokojiť. "Už je to v poriadku, baby. Som tu. Som pri tebe. Už si v bezpečí." Do riti, neviem, čo to so mnou robí, no kvôli nej sa cítim inak. Nájdem toho zkurvysyna a zabijem ho za to, čo jej spravil, pretože nie je nič horšie, ako pohľad na zlomenú ženu.

Netuším, ako dlho sme takto boli a keby to bolo za iných okolností, bolo by to priam až ukľudňujúce - pocit, ktorý som nemal snáď ešte nikdy. A práve takto nás našiel Roland. Potichu pootvoril dvere a spýtavo sa mňa pozrel - pýtal si povolenie na to, aby mohol prehovoriť bez toho, že by ju znova vystrašil. Chvíľu som váhal, no nakoniec som jemne prikývol. Čím skôr skoncujem s tým bastardom, tým skôr bude dievča v bezpečí a ja spokojný. "Prepáčte, že vás vyrušujem, no bolo by dobré, keby nám čo najskôr povedala, čo sa stalo," povedal takmer šeptom, no dievča v mojom náručí viditeľne stuhlo. "Hneď budeme dolu, daj nám chvíľku," odpovedal som mu, no očami som mu naznačil, že to možno potrvá dlhšie. Roland pochopil a bez slova opustil izbu. Dievča bolo na mne stále nalepené, no potreboval som sa s ňou rozprávať tak, aby pochopila, že situácia je vážna, no my sme tu na to, aby sme jej pomohli. Jemne som ju od seba odstrčil, postavil sa a ju položil na posteľ bez toho, aby som stratil jej pohľad a postavil som sa. "Ahoj," pozdravil som ju. Spomínal som už, že rečnenie nie je mojou prednosťou? "Ahoj," tíško ma odzdravila späť. "Volám sa Damián. Práve sa nachádzaš v mojej izbe, v mojom dome. Nikto ti tu neublíži. Sme tu dvaja - ja a môj brat Roland. Na pár miestach si zranená, niektoré zranenia potrebovali aj šitie. Včera sme ťa ošetrili, no pred chvíľou si si roztrhla pár stehov a potrebuješ to znova zašiť." Odmlčal som sa a čakal, kým to všetko vstrebe alebo kým nezačne šalieť. No ona iba prikývla. "Obleč si spodné prádlo, je tvoje, je čisté, vyprali sme ho. Nachystal som ti aj tričko a nejaké tepláky, no tie si môžeš obliecť, až keď ťa ošetrím, inak by som sa nedostal k ranám. Zvládneš to?" Zreničky sa jej rozšírili, brada sa jej začala znovu triasť, no potom zatvorila oči, stisla pery a statočne prikývla. "To je moje dievča," pochválil som ju. Moje dievča? Nikdy žiadna nebola moja a ani ona nebude, pretože iba ten, kto nič nevlastní, o nič nemôže prísť. "Idem pre lekárničku, zatiaľ si môžeš obliecť spodné prádlo. Neboj sa, nebudem sa pozerať. A zostaň tu," dodal som. Ako keby mohla niekde utiecť?! Išiel som pre lekárničku do kúpeľne, kde som si ruky umýval omnoho dlhšie, ako bolo potrebné, aby som jej doprial súkromie a čas na oblečenie. Keď som vošiel do izby, spodné prádlo už mala oblečené a sedela na kraji postele. Rýchlo som jej zašil novootvorené rany a vyčistil tie, ktoré mala zapálené. V šití som bol naozaj dobrý. Naučil som sa to už v skorej puberte a zdokonalila ma v tom lekárka, s ktorou som chvíľu spával. Dievča pri šití nevydalo ani vzlyk, dokonca sebou ani netrhlo a aj to bolo dôkazom, že muselo byť na bolesť zvyknuté. Keď som bol hotový, podal som jej tričko a tepláky, aby sa mohla doobliekať a išiel som zaniesť lekárničku späť do kúpeľne. Keď som sa vrátil, tričko už mala oblečené a práve sa trápila s teplákmi. Oboje jej bolo veľké, tričko mala do polovice stehien a na teplákoch si musela tri krát ohnúť gumu a zahnúť ich spodok, aby sa v nich mohla pohybovať. Sľúbil som si, že hneď, ako to bude možné, kúpim jej to najpohodlnejšie domáce oblečenie, aké nájdem. Ale i v tom nemožnom oblečení,  s doráňanou tvárou a napriek tomu, čím všetkým si musela prejsť, vyzerala úplne skvostne a nezlomne. A nevinne. Až som sa cítil zle, že dýcham rovnaký vzduch ako ona. Pretože ja som bol všetko, len nie nevinný. A určite som bol chorý parchant, pretože som nemohol prestať na ňu civieť, hoci som si uvedomoval, že jej to zrejme nie je príjemné. Pohľad upierala všade naokolo, len nie na mňa. Povzdychol som si a už niekoľký krát som jej bradu jemne zobral do ruky a natočil jej tvár oproti tej mojej. Jej zreničky boli ešte stále trochu rozšírené strachom, no aspoň som v nich už nevidel paniku. Dobre, potreboval som, aby ma vnímala. "Baby, teraz pôjdeme spolu dole. Bude tam iba Roland a ten ti neublíži. Potrebujeme, aby si nám povedala všetko, naozaj všetko, aj keď viem, že to bude pre teba veľmi ťažké. Ale ako som ti už hovoril, potrebujeme to počuť, aby sme vedeli, na čo sa pripraviť a ako ťa udržať v bezpečí." Po mojich slovách som postrehol, že dievča sa znova začalo cítiť zle. Kurva, toto nedám! Prehrabol som si vlasy a strčil si ruky do vreciek džínsov. "Ako sa voláš?" vyhŕkol som na ňu bez rozmyslu, nervózny z toho, že práve ja som tá osoba, ktorá by ju mala ukľudniť. Chudák dievča! Ja sám som bojoval so svojimi démonmi, ktorí ma pohlcovali každý deň kúsok po kúsku. "Winter," ozval sa jemný nežný ženský hlas. "Moje meno je Winter," zopakovalo dievča hlasnejšie. "Tak teda dobre, Winter. Neboj sa, ja budem stále s tebou a mňa už poznáš, vieš, že ti neublížim a ani nedovolím, aby ti hocikto ublížil alebo sa ťa čo len dotkol. Rozumieš, baby?" spýtal som sa, hľadiac do jej nebeských očí. Keď som na ňu tak neprístojne civel, prišiel som na to, že meno Winter sa jej perfektne hodí. Bledé, takmer až biele vlasy pripomínajúce sneh a modré oči, pripomínajúce jasnú chladnú zimnú oblohu. Milujem zimu.

Komentáre: