6.KAPITOLA

Catherine Lanclose. Zdvihla som hrot pera. Z ničoho - nič sa mi rozpadlo v ruke, posledná zostala tuha, ktorá spadla na papier a zanechala na ňom bodku za mojím menom. Potom zletela na zem a zmizla.

Vonku bolo šero, ale izba sa rozjasnila svetlom silným ako lúč slnka. Obzrela som sa k oknu. Nič. Ani kniha, inokedy magická, nebola príčinou jasu. Vychádzal z mojej ruky.

Sklonila som hlavu a oči sa mi samé zavreli od bolesti. Pohľad na ňu bol bolestivejší ako pozerať na slnko. Aj cez zavreté viečka som cítila ako slabne a pomaly som sa odvážila pozrieť na ruku. Pár úderov srdca som len vytriešťala oči a snažila sa pochopiť, čo vidím.

Od zápästia až po lakeť mi ruku pokrývalo husté, špirálovité tetovanie. Fialkasto-modrá kresba sa jemne trblietala a ovíjala sa mi okolo predlaktia ako liana. Uchvátená som nedokázala odtrhnúť zrak.

Prebralo ma zaklopanie na dvere, v ktorých sa zjavila Joshova hlava. Ruku s tetovaním som nenápadne skryla za chrbát. No, možno nie až tak nenápadne, lebo zápästím som trafila roh komody. "Potrebuješ niečo?" spýtala som sa. "Mama ťa volá na večeru. Sme v jedálni, tak si švihni," povedal, pokrútil hlavou a odišiel.

Až vtedy mi došlo, že rodičia nebudú dvakrát nadšení z môjho nového doplnku. Ani ja by som nemala byť. Tetovania sa neobjavujú len tak zo vzduchu a knihy nechodia ani sa nevedia teleportovať. Mala som však pocit, že oboje ku mne patrí.

Kým sme boli s Evelyn preč, niekto mi dal do izby tašku s vecami. Rýchlo som vyhrabala mikinu a obliekla si ju. Spoľahlivo schovala celú ruku. Modlila som sa, aby sa nevyhrnula.

Na večeri som do seba vhodila pár súst a čakala, kedy skončíme. "Budeš sa s nami dívať na Hobita?" pýtala sa mama. Bola to takmer rečnícka otázka, vždy som ho chcela vidieť. Preto mamu moja záporná odpoveď prekvapila. " Mám rozčítanú jednu dobrú knihu," vyhovorila som sa. Neklamala som, aspoň nie úplne. Zaželala som všetkým dobrú noc a vybehla po schodoch do izby. Pre istotu som zamkla. Vankúš, paplón a knihu som si vzala na balkón a zasvietila svetlo. Zbadala som v rohu balkóna sivé ležadlo a spravila si z neho provizórnu posteľ. Keď som sa pohodlne usalašila, začala som skúmať knihu. Kedysi možno mala nápis, no teraz ho nebolo možné prečítať. Listovala som v nej a zbadala, že predtým prázdne strany sú teraz popísané rozličnými typmi písma a jazyka. Mala niekoľko častí, pred každou bola stránka s názvom Strážkyne a jej rokom narodenia. Hneď prvá patrila Celestine de Lanclos.

Celestine de Lanclos

Odmalička mi vraveli, že som výnimočná. Keď som sa prejavila, všetci sa mi začali klaňať, točiť sa okolo mňa.

Naučila som sa usmievať, keď to bolo potrebné a nedôverovať nikomu. Moje schopnosti vzbudzovali vo všetkých obdiv, zvedavosť a závisť. Snažili sa mi natisnúť do priazne a tak, aby som si oddýchla od ich dotieravosti, otvorila som Portál do druhého sveta. Jeho obyvatelia sa mi zdali veľmi zvláštni a zaujímaví. Platili drahými kovmi, akých bolo doma neúrekom. Kúpila som si za ne veľký dom a šaty, aké vtedy nosili dámy. Aj tam som vzbudila pozornosť, hlavne mužskú. Nechcela som nikomu z nich ublížiť, a tak som ich odháňala. V noci som sa vracala domov, kde čas plynul ako som si priala.

Jedného muža som však neodradila. Bol to šľachtic, bohatý a podľa rečí čierna ovca svojej rodiny. Hoci som mu povedala, kto som, nezáležalo mu na tom. Volal sa Alexandre de Moreau a stal sa mojou láskou a mojím manželom. Samozrejme, svadba nebola veľká, spoznala som členov jeho rodiny, hoci len veľmi okrajovo.

Doma nikto nič nezistil, teda skoro nikto. Jedna férka, Belle, dcéra významného kniežaťa a auristka, zbadala v mojej aure lásku. Poľahky sa dovtípila pravdu. Sľúbila, že nič nevyzradí, ak ju vezmem k ľuďom. Vtedy som to nevedela, no okrem lásky vo mne zbadala aj fialovú farbu, znak iného života. Bola som tehotná.

Zoznámila som Belle so Jacquesom, Alexandreho starším bratom. Zapáčil sa jej a ona jemu, aspoň sa tak zdalo. Krátko po narodení mojej dcéry sa všetko zmenilo.

Jednej noci k nám Belle prišla, zničená a uplakaná. Vraj Jacques zistil, kto sme a chce nás zabiť. Keď som to povedala Alexandremu, vyzeral sklamaný, hoci nie šokovaný. Jeho rodina sa vraj zaoberá lovením nadprirodzených tvorov a on to odmieta. Preto sa stal neželaným.

Utiekli sme. Chcela som Belle poslať domov, ale odmietla. Cestujeme spolu po celom svete. Cítim, že sa má stať niečo zlé. Aj preto odchádzame. Belle stráži malú a Alexandre balí veci.

Počujem zdola krik. Idem za nimi.

Tu sa jej časť končila. Mohla som si len domyslieť, že ich našli. Otočila som stránku a prešla do časti Camille de Lanclos, druhej Strážkyne. Nehovorila však o Celestine. Kniha bola pre ňu denníkom, písala o Portáli, strachu a ...Čaroch. Prečítala som ďalšie časti, nikde však nebolo nič vysvetlené. S úplnou samozrejmosťou používali slová portál, čary, féri. Takú vec ako vysvetlivky či poznámky pod čiarou asi nepoznali. Žeby nastala chyba? Denník si predsa predávali v rodine, ku mne sa dostal cez predavačku v obchode. Dúfala som, že tam bude niekde rodostrom. So ženami ma spájalo priezvisko a tetovanie. V duchu som si spravila zoznam vecí, ktoré musím spraviť po návrate domov: 1. Vyhľadať Ángela. 2. Vyhľadať madam Fleur. 3. Nájsť si lepšie hobby.

Knihu som odniesla do vnútra, vzala mobil a skúsila si pomôcť googlom a wikipédiou. Sklamali ma, zradcovia. Na facebooku mi zasvietila správa od Cama. Čau ulievak. Si moja parťáčka na projekte. Vráť sa čo najrýchlejšie, je tu príšerná nuda. Predstavila som si Camov zmučený výraz a rozosmiala sa. Nechcelo sa mi ísť dnu, rozhodla som sa spať na balkóne. Denník sa poctivo zjavil vedľa mňa a spolu sme pozorovali hviezdy.

Komentáre: