9.KAPITOLA

Zízala som na lístok. Písmo sa mi zdalo povedomé, ale nedokázala som si spomenúť odkiaľ. M. Kto to môže byť? Jedno mi bolo jasné. Človek, ktorý napísal lístok, nebol tak úplne človek. Papierik sa zjavil rovnako, ako sa vymenili knihy na výlete, akýmsi teleportom (a uvedomovala som si, ako to znie) sprevádzaným brnením. "Čo sa deje, Rina?" spýtal sa ocino, keď si všimol moje zmraštené čelo. "Ale nič. Veď vieš, ťažký deň, veľa úloh a tak. Ako si sa mal?" zmenila som tému. Ocino si to všimol, ale nijako sa k tomu nevyjadril, za čo som mu v duchu ďakovala.

Zvyšok cesty som si pospevovala s rádiom a premýšľala. Ako zistiť niečo viac o féroch? Odkiaľ pochádzala Celestine? A naozaj vidí Belle aury? Nemohla som sa dočkať soboty. Dúfala som, že mi Ángel poskytne nejaké odpovede. Keď sme sa prvýkrát stretli, spomínal, že s Belle boli predtým priatelia. Takže on a ... Belle sú... nie sú ľudia. A tiež, že ... Nie, to je hlúposť. Belle má predsa sedemnásť, ak by bola férka, mala by okolo štyristo rokov. Vlastne viac. V hlave som pocítila tlak. Dosť, prosím, žiadne bolesti hlavy.

Podvedome som si začala opakovať Celestinin príbeh a potom mená Strážkyň, aby sa moja pozornosť upriamila na niečo iné. Celestine, Camille, Christine, Constance, Cecilie, Caroline, Camelie, Claire, Clementine, Cordelia, Céline, Cassandra, Carmen, Cora, Courtney, Chloe. A Catherine. Niežeby som mala šancu využiť ich v reálnom živote.

Zrazu som si spomenula na projekt. "Ocko? Zajtra prídem trochu neskôr, ideme s Camom robiť úlohu do školy." Len kývol hlavou, že teda vníma. "A v sobotu tiež pôjdem ku jednej známej a v nedeľu poobede budem musieť ísť do knižnice, nemám čo čítať a potrebujem si požičať knihy z povinného čítania," vybalila som na neho. Neklamala som, ibaže povedať: " V sobotu sa idem zoznámiť s férkou a zistiť niečo o magickej histórii svojej rodiny. V nedeľu sa stretnem s neviemkým, kto mi napísal divný lístok a čarovne ho dopravil do mojej tašky." Hej, tak to by nešlo. Zmraštil čelo. "Hlavne maj pri sebe stále mobil a dávaj si pozor." Som zosobnením opatrnosti.

Roquesérière je malá dedinka asi pol hodinu od mesta Toulouse a 5 rokov je to môj domov. Má asi 800 obyvateľov, ale nepoznám ani polovicu. Sme pre nich stále tí čudní prisťahovalci. Úprimne povedané, aj mi to vyhovuje. Nie som veľmi spoločenský typ. Ani v škole nepatrím do skupiny, skôr sa držím Cama, kníh a Belle. Belle žije v meste a ani za Daemona Blacka by nešla bývať na dedinu, potrebuje cítiť okolo seba život. Po dvanástich rokov života v Londýne mi však oddych príde vhod a aj tak som každý deň v Toulouse v "milovanej" škole.

Najväčším hlukom sú tu kosačky a psy, čo je celkom slušný pokoj v porovnaní s trúbením áut, hudbou a výkrikmi londýnskych tínedžerov.

Doma bol kľud, žiadne magické ani nemagické problémy ma nečakali. Zavrela som sa do izby a otvorila denník Strážkyň. Zostávala mi už len posledná časť, ktorá patrila Chloe. Čakala som zápisky, ale hneď z prvej strany na mňa pozerala Chloe, aspoň podľa popisu pod obrázkom. Očividne bola úžasná v kreslení, všetky tváre, ktoré nakreslila boli lepšie ako fotografie. Mama, otec, teta. Pri tete som zastala. Bola síce mladšia, ale nepopierateľne náčrt znázorňoval tetu Evelyn. Takže poznala aj inú Strážkyňu. Prečo potom tak veľmi neznáša pomyslenie na nadprirodzeno? Pretočila som list a chvíľu zmätene pozerala. Celestine de Lanclose, hovoril popis. Ale veď tá zomrela dávno (fakt dávno) pred Chloiným narodením.

Podobali sme sa tmavou farbou vlasov a.. niečím, ten známy pocit, keď sa pozeráte do tváre cudzieho (a mŕtveho) človeka (ktorý nebol tak úplne človek) ma zasiahol, ale nech som pozerala na ktorúkoľvek črtu, nenašla som to "niečo". 

Kometáre: