11.KAPITOLA

Nie. Cam ma ... Zradil? To nie je možné. Nemohol vedieť, ako sa volám. Navyše, koľko mojich predchodkýň malo priezvisko Lanclos a neboli Strážkyne. Sama som netušila o celom tomto... svete až do tejto stredy. Jasné, pravdepodobnosť náhodného stretnutia dvoch rodín, ktoré sú nepriateľmi, na skúškach je malá, ale prečo by ma hľadali? Kto by už len veril vo víly, čary a bohvieaké nadprirodzené veci. Dobre, ja a moja rodina. Pozerala som na portrét "zlého brata". Vyzeral dobre, hoci sa s Camom nepodobajú, majú v očiach iskru. Nečudujem sa, že sa Belle páčil. Stála som tam ako taký dilino a zo zízania ma prebudil až Camov hlas. "Rina? Kde si?" Doriti, doriti, doriti! Nechcela som, aby vedel, že viem. A taktiež, že mu snorím v dome. Rozhliadla som sa a do oka mi padol stôl. Odo dverí nie je nič vidieť, ale bol dostatočne veľký pre človeka. "Rina?" Camov hlas sa približoval. Doslova som cítila jeho vstup do izby. Z mojej skrýše mi zostal skrytý, ale počula som jeho kroky smerom ku mne. Prosím choď preč! Pozri iné miesto. Inú miestnosť. Najlepšie iný dom! Zadržala som dych. Čo mu poviem, keď ma nájde? "Hm.. Cam, neboj sa, nešvihlo mi, len sa pred tebou skrývam, lebo nechcem, aby si zistil, že som odhalila tvojho dávneho predka, ktorý asi zabil moju pra-pra plus miliónkrát pra babičku vílu." Intuícia mi hovorí, nech radšej čuším. Prečo asi? Blbí majú šťastie a ja musím byť úplný dement, lebo Cam odišiel a ani nezatvoril dvere. Počkala som pár minút a potichu vyšla z dverí. Cam sa vracal smerom k vstupnej hale. Nepočul ma, ani nevidel, tak som sa k nemu zakrádala a potom vykríkla: "Bu!!!" Cam zjačal a chytil sa za srdce, čo vo mne vzbudilo vodopád smiechu. Takmer som sa až dusila, zatiaľ čo on sa mračil. "Vážne, koľko máš rokov?" Zmiernila som smiech na chichot. "A ty máš aké hlasivky? Tak nekričí ani malé dievča!" Cam sa mi otočil chrbtom a prešiel ku dverám do suterénu. To ma hneď schladilo. Nepovažovala som za rozumný nápad ísť niekam, kde nie sú okná. Čo ak je aj Cam... . Jacques tiež vyzeral ako fajn chlap s troškou nebezpečenstva v očiach. Nechcela som však vzbudiť podozrenie, a tak som zostupovala po schodoch. Prosím, nepredstavujte si pivnicu. Bola by to urážka. Možno neznášam prírodné vedy, ale aj ja viem, ako rozoznať moderné laboratórium od zaprášeného podzemia. Svetlá nedráždili oči ako tie z obchodu, zariadenie bolo zväčša biele, až na striebornú chladničku a červenú mikrovlnku. "Okej, kto ide komu vyciciavať krv?" pýtal sa Cam počas umývania rúk. "Začni ty, máš v tom už prax," uťahovala som si. Nevedela som, ako brať krv, zvyčajne ju odoberali mne. "Tak vďaka. Mama nám to už nachystala, takže stačí len nájsť žilu. Neboj sa, už som to párkrát robil a keď budeš dobrá, poviem ti tajomstvo." Odvádzal moju pozornosť, kým ja som ležala na stole (takom tom, čo majú u lekára) a uvažovala nad tajomstvom. Len nech to nie je nič o celom magickom chaose, ktorý ma obklopuje. Zahĺbená do myšlienok ako vždy, som si nevšimla, že Cam už skončil a prelepil mi ranku. "Bu!" vybafol na mňa. Len som zdvihla obočie. "To vážne? Žiaden strach?" Pokrútila som hlavou. "Kto sa správa ako dieťa? Mám 11- ročného brata, toto je už staré." Cam nemal súrodencov, hoci si bol blízky a Danielom a Danielle. Keď nad tým tak rozmýšľam aj oni sú Moreau. A Daniel ma nemá rád. Nervózne som sa pohmýrila a zmenila tému: " A to tajomstvo? Bola som lepšia ako zvyčajne." Hlavne som bola ticho, ale aj to je úspech. Cam sa tváril, že rozmýšľa. Ale vážne, len tváril. "Je to skôr dobrá správa. Mama mi už krv odobrala a dokonca aj spravila tvoju časť roboty. Ja už iba spravím rozbor tej tvojej a donesiem to do školy. Takže to máš hotové," hovoril to divným hlasom. Klamal mi, ale nevedela som v čom. Rýchlo som zrekapitulovala, čo o cvičení viem a uvedomila si, aká som bola naivná. Všetky info mám od Cama. Možno si to celé vymyslel, len aby získal moju krv. Alebo aby ma tu dostal. Stŕpla som, minimálne päťdesiaty raz za dnešok. "Tak to už pôjdem, musím stihnúť bus. Veľmi ďakujem tvojej mame a aj tebe, že ste to vzali na seba. Odprevadíš ma ku dverám?" Teraz som to bola ja, kto mal čudný hlas. Nevedela som, čo chcem. Na jednej strane mi bol Cam blízky, na druhej som ho nepoznala dlho a spojená minulosť našich rodín ma znepokojovala. "Jasné, vezmeme ti veci a pôjdeme." Počkaj, počkaj. Pôjdeme? To ho musím vážne nenápadne odmietnuť? "Cam, môžeš mi zbehnúť po veci? Len si chvíľu oddýchnem, necítim sa dobre. Stretneme sa pri dverách." Cam na mňa ustarostene pozrel, ale kývol a odišiel. Cítila som sa nepríjemne kvôli klamstvu, ibaže som chcela vidieť ampulku s krvou. Bola jediná v stojane a aj keby nebola, spoznala by som ju. Mala síce červenú farbu, ale marilo sa mi, že vidím fialovo-modré odlesky. Nezostával mi však čas na premýšľanie, rýchlo som ampulku vrátila na miesto a vybehla do haly. Pri dverách som Camovi nedala možnosť namietať. Dokonca som ho objala,čo zvyčajne nerobím. Až vtedy mi došlo, aký je dobre stavaný, ako úžasne vonia a že častejšie objímania by mi nevadili. Keby som mu len mohla veriť, život by bol ľahší a príjemnejší.

Komentáre: