5. KAPITOLA - Brooksovci

"Emily, viem, že to pre teba asi nebude jednoduché, ale povedala by si mi ešte raz podrobne, čo sa tam dnes ráno stalo?" požiadal ma Josh, keď sme sa ocitli v dostatočnej vzdialenosti od chaty.

"Čo keby si mi radšej najprv ty povedal, čo sa tu deje?" naliehala som.

"Emily, prosím ťa, najprv mi opíš, čo sa stalo a ja sa ti potom pokúsim všetko vysvetliť," presviedčal ma.

Po chvíli mlčania som súhlasila, hádať sa s Joshom bolo aj tak zbytočné. Keď niekto sám vychováva dvoch teenagerov, naučí sa, ako ich prinútiť spraviť to, čo chce on (aj keď občas si len myslí, že sa mu to podarilo). Teraz som však nemala energiu na dlhé dohadovanie sa.

"Dobre teda, ale potom odpovieš na všetky moje otázky a povieš mi všetko, čo vieš o zmiznutí mojich rodičov."

"Máš moje slovo," súhlasil.

Potom som mu opísala to, ako som sa zobudila sama v aute pri opustenej chate a všetko, čo nasledovalo až po moment, kedy som ho skontaktovala. Určite som zabudla na nejaké detaily, no bola som dosť nervózna a zmätená z toho, čo sa dnes stalo. Len dúfam, že som mu povedala všetko to podstatné. Teda okrem toho o tom chlapovi v plášti: 'Keby som mu to bola povedala, asi by si myslel, že mi už naozaj preskočilo. Ľudia sa predsa nemôžu len tak vypariť.'

"Tak a zvyšok už poznáš," ukončila som svoje rozprávanie. Kým som dohovorila, stihli sme prísť pred momentálny dom Brooksovcov.

"Zaujímavé", Josh prehovoril po prvý krát odkedy som začala rozprávať, ani raz ma neprerušil.

"Zaujímavé?! Nechcel si povedať skôr zvláštne alebo desivé?" jeho reakcia ma prekvapila, čo ma však naozaj vytáčalo, bol jeho úplný pokoj a kamenný výraz na tvári. Vyzeralo to skoro tak, akoby to mal nacvičené a iba predo mnou hral nejaké divadlo.

Josh vytiahol kľúče so zapaľovania a bez slova vystúpil z auta.

"Kam ideš?!" kričala som naňho a nervózne som sa snažila odopnúť bezpečnostný pás. Hneď ako som sa vyslobodila, rozbehla som sa za ním.

"Kam ideš?" zopakovala som svoju otázku, keď som ho dobehla "Prečo mlčíš a ako to, že si taký pokojný? Je ti úplne jedno, kde sú moji rodičia alebo to už dávno vieš a tajíš to predo mnou? "

Pozrel sa na mňa a v jeho pohľade sa už nezračil pokoj ale čosi, čo ma vydesilo oveľa viac. Zúfalstvo. Josh vždy vedel, čo má robiť, no teraz akoby sa ocitol v bezvýchodiskovej situácii. "Toto sa nemalo stať," povedal si sám pre seba tak ticho, akoby ani nechcel, aby som to počula. Potom odvrátil pohľad a bolo po všetkom. Bola to len chvíľka, no keď sa na mňa pozrel znova, kamenný výraz bol späť.

"Vieš, čo je zaujímavé? To, že si teraz tu. Tvoji rodičia by ťa nikdy len tak neopustili a ani by ti nedali moje druhé číslo, keby na to nemali dobrý dôvod... A ja teraz musím prísť na to, aký. Celé to nechali na mňa a len tak sa vyparili. Keby som ich tak dobre nepoznal, povedal by som, že to urobili naschvál, aby ti dali za niečo príučku. Ja ich však poznám oveľa lepšie ako ktokoľvek iný a viem, že to nie je ich štýl... Jedine, že by si im na to dala naozaj dobrý dôvod...?" spýtavo na mňa pozrel, ale pohľad na mňa nevydržal zniesť dlhšie ako zlomok sekundy, potom odvrátil zrak. Jeho slová ma boleli aj napriek tomu, že som vycítila, že klame. Ja som ho zasa poznala dostatočne dobre na to, aby som mu aj za tú chvíľku z očí vyčítala tamto. Keď na mňa znova úskokom pozrel, videla som v jeho chladnom brnení značné trhliny a vycítila príležitosť zistiť, čo je naozaj vo veci.

"Myslím, že mňa zas poznáš dosť dobre na to, aby si vedel, že by som im na čosi také nikdy dôvod nedala," obhajovala som sa. To už však kráčal ďalej smerom k domu a ja som mala čo robiť, aby som ho dobehla."Počkaj chvíľu," zastala som mu cestu, "poznám ťa od nepamäti a vidím, že toto všetko predo mnou len hráš. Chcem vedieť pravdu! Čo sa to tu deje? A čo sa stalo s mojimi rodičmi?"

Jeho pohľad zmäkol, ale stále trval na svojom: "Hovorím ti pravdu a nevidím dôvod, prečo by som..." "Otec, myslím, že je načase povedať jej pravdu. Skutočnú pravdu," prerušila ho Ella. Nepočula som, že by niekto otvoril dvere a ani neviem, ako dlho tam stála, ale bola tam.

"Ella, do tohto by si sa nemala pliesť! Ale keď už si ma takto prerušila, môžeš jej to vysvetliť sama." v Joshovom tóne bol jasne počuť nesúhlas. Nech už hovorili o čomkoľvek, zjavne mi to nechcel povedať, aspoň nie teraz.

"Sľúbil si, že mi odpovieš na všetky moje otázky, pamätáš?" pripomenula som mu našu dohodu.

"Áno...ale na niektoré odpovede ešte nie si pripravená" odporoval. "Myslím si, že je. Naozaj veríš, že by uverila tvojmu divadielku o tom, že netušíš, čo sa deje a aký si kvôli tomu naštvaný na jej rodičov? Akurát tak by mala pocit, že ju tu nechceme a že nám tu prekáža. Čo samozrejme nie je pravda," pri poslednej vete sa pozrela na mňa a nervózne sa usmiala.

"Po prvé, nebuď ku mne drzá a po druhé, nikdy by som nedovolil, aby sa Emily u nás cítila nechcená," bránil sa Josh.

"Povedal by mi niekto konečne, čo sa to tu deje?" prerušila som ich.

"Neboj, všetko ti vysvetlíme," ubezpečila ma Ella, "No myslím si, že by bolo najlepšie, keby si sa najprv najedla a asi aj trochu upravila." Keď to dopovedala , ku mne ruku a vybrala mi z vlasov zopár kúskov ihličia. 'Muselo sa mi zachytiť vo vlasoch, keď som bežala cez les.' Až keď to povedala došlo mi, aká som vlastne hladná. Už bol čas obeda a ja som nejedla od včerajšieho večera.

"Dobre teda," súhlasila som, aj keď trošku neochotne. Bola som síce hladná, no túžila som sa konečne dozvedieť pravdu. "Super, pred chvíľou priviezli pizzu. Objednala som ti šampiňónovú, môže byť?" tá otázka na konci bola úplne zbytočná, vedela, že na pizzu si väčšinou dávam šampiňóny alebo kukuricu, ak nie oboje. "Počkať, ako si mohla vedieť, že prídem?" nechápala som, kedy by jej to Josh mohol stihnúť povedať. "Neboj, všetko ti o chvíľu vysvetlíme" znova ma ubezpečila a venovala mi ďalší, tento raz už menej nervózny úsmev. Cítila som sa ako malé nechápavé decko.

...

Najprv som sa najedla, nečakala som, že tu budú robiť takú úžasnú pizzu, a potom mi Ella ukázala kúpeľňu, aby som sa mohla dať trochu do poriadku.

Leo nebol doma, no počula som Josha, ako s ním telefonuje o tom, že preňho príde a pôjdu spolu vyzdvihnúť našu dodávku. Kým mi dovezú moje veci, Ella mi požičala nejaké svoje oblečenie, aby som sa mala do čoho prezliecť. 'Ešteže máme rovnakú veľkosť,' pomyslela som si.

Zadívala som sa na svoj odraz v zrkadle. Vyzerala som ešte horšie, ako som predpokladala. Hnedé vlasy som mala celé strapaté a mala som v nich pozachytávané ihličie a dokonca aj nejaké úlomky konárikov, oči som nala celé červené a pod nimi som mala slzami rozmazanú špirálu. Aby toho nebolo málo, nohy som mala až po kolená od blata, na sebe som mala od spania v aute pokrčené oblečenie a na tele zopár nepekne vyzerajúcich škriabancov od konárov. Svoje rozhodnutie neplakať som porušila pri obede, keď som Elle ešte raz rozprávala, čo sa stalo.

Stále som nemohla uveriť tomu, že sa toto všetko naozaj deje a niekde v kútiku duše som stále dúfala v to, že je to len zlý sen, z ktorého sa čoskoro prebudím. Všetko však bolo až priveľmi reálne a ja som pomaly, ale isto strácala všetku nádej na prebudenie.

Stále ma zožierali tie isté otázky: 'Kde sú moji rodičia? Čo sa to tu deje? Kto bol ten muž v plášti?' a najnovšie aj 'Čo všetko o tom vedia Brooksovci?' Otázok som síce mala veľa, avšak na žiadnu z nich som zatiaľ nepoznala odpoveď, čo, ako som dúfala, sa onedlho zmení. 'Aj keď nebyť Elly, asi by to tak skoro nebolo... Prečo predo mnou chcel Josh tajiť pravdu? To je pravda naozaj taká hrozná? A ak je, nie je aj tak lepšie poznať ju, ako žiť v nevedomosti?', nebola som si istá tým či naozaj chcem poznať odpoveď na posledné dve otázky, 'Hlavne, aby boli naši v poriadku.'

Ponorená do vlastných myšlienok som si vyzliekla špinavé oblečenie, vyplietla si zo zamotaných vlasov toľko vetvičiek a ihličia, koľko sa dalo a opláchla som si tvár studenou vodou v snahe trochu sa prebrať. Potom som vliezla do sprchy, pustila vodu a snažila sa zo seba zmyť nielen špinu, ale aj celý dnešný deň. Predstavovala som si, ako spolu s vodou odtekajú aj všetky problémy a aspoň na chvíľu som so seba striasla obavy o rodičov a totálny zmätok, ktorý ma od rána odmietali opustiť.

Komentáre: