4.KAPITOLA

Začala som kašľať. So zavretými očami som sa naťahovala za uterákom a pritom zhodila všetko, čo mi stálo v ceste. Nakoniec som pod rukou zacítila nejakú látku. Zovrela som ju a utrela si do nej najprv tvár a potom aj krk. Po niekoľkých zažmurkaniach sa mi konečne podarilo otvoriť oči. Samozrejme, v ruke som zvierala moje tričko namiesto uteráka. Pustila som ho na zem vedľa vane, vzala osušku a zabalila sa do nej. Oblečená som si sadla na vlhkú podlahu a oprela sa o vaňu. Srdce stále bilo rýchlo akoby som naozaj bežala. Celý ten sen s Belle bol... Divný. Iste, nie som hlúpa, bol to iba výtvor mojej fantázie, obraz môjho strachu. A ten fantastický (od slova fantasy) nádych je pochopiteľný, keďže čítam hlavne scifi a fantasy žáner. Skrátka tento deň musel skončiť nezmyselne. "Budeš tam ešte dlho?" pýtala sa ma mama spoza dverí. Prevrátila som oči. "Nie, už idem!" odpovedala som jej a pobrala som si veci.

...

Stála som pred svojou knižnicou a pohľadom prechádzala po chrbtoch kníh. Chcela som si niečo prečítať, ale tvrdohlavo som ignorovala tú jedinú novú. Ležala na stole, cítila som nutkanie ju vziať a zistiť či to nie je len nejaký hlúpy žart. Bolo to asi také pravdepodobné akože ma preradia zo skupiny neurčených. Zastavila som sa na jednej starej knihe, z ktorej vypadávali stránky. V skutočnosti patrila mojej mame, ale mne sa páčila, tak som si ju vzala k sebe do poličky. Opatrne som ju vytiahla a usadila sa na posteli. Nechcela som zaspať a usúdila som, že čítanie mi pomôže. Z nespoločenskej, kritickej dievčiny sa stala chorvátska kontesa, bojujúca proti bludom o čarodejniciach. Bolo úchvatné prežívať život, hoci vymyslený, niekoho iného. Dievča, vynikajúce krásou, duchaplnosťou a odvahou sa zdalo rozhodne zaujímavejšie ako ja. Akokoľvek ma však príbeh zaujal, moje viečka stiahli oponu a schovali predstavenie, ktoré vytvárala kniha.

...

Natiahla som ruku. Mám to, skríkla som. "Nehovor hop, kým nepreskočíš," ozval sa posmešný hlas v mojej hlave a kľúč zmizol. "Áno, veľmi radi prídeme. Samozrejme, potom ti všetko vyrozprávam. Vyrazíme o desiatej a hádam u teba budeme, čo najrýchlejšie," počula som mamin hlas. Vydedukovala som, že s niekým telefonuje. " Nie, Rina ešte spí." No, to iste, hlavne keď voláš pre mojimi dverami, pomyslela som si v duchu. Podľa krokov som vedela, že mama odišla do obývačky. Čo sa mi to snívalo? Posledné, čo som si pamätala bol kľúč. Nie jeho podobu, ale cítila som ho. Teda, tak ako sa dá cítiť kľúč. Snažila som sa spomenúť si, nezjavilo sa nič. Kniha, ktorú som večer čítala, ležala nepoškodená vedľa mňa, respektíve bola v tom istom stave ako večer. Zhodnotila som, že ma asi neosvieti a tak som sa pobrala za ostatnými. Keď som vošla do obývačky, Josh sedel za stolom a s očami prilepenými na obrazovku telky jedol praženicu. "Dobré ráno," pozdravila som a ani nečakala odpoveď. Pravdepodobne sa ponoril do sledovania...Kung fu pandy. Sadla som si na gauč a začala pozerať s ním. Mama a ocino sa pravdepodobne prechádzali po vonku, obdivovali záhradu a tak. Po skončení rozprávky som si spavila raňajky a zapozerala sa do inej, tentoraz dragon riders, alebo niečo také. Uznávam, 17-ročné dievča, dívajúce sa na kreslené filmy a seriály nie je možno celkom bežné, ale ani ja nie som úplne obyčajná, normálna. Normalita je nuda. Aspoň to tvrdí Cam, kamarát zo školy. Otvorili sa balkónové dvere a dnu vstúpili rodičia. Mama sa na niečom smiala a ocino sa uškŕňal. "Dobré rááánko!" zatiahol ocino. Usmiala som sa a s plnými ústami odzdravila. Maminka ma postrapatila po vlasoch (ak sa to ešte dá) a povedala: "Dnes pôjdeme na malý výlet za tetou Evelyn. Veď viete, tá, čo sa tak často sťahuje. Teraz je v Seville a bude tam najbližší mesiac. Pozvala nás na návštevu a dohodli sme sa, že u nej ostaneme do stredy. V škole vás ospravedlníme. Tešíte sa?" Svitlo mi. Ten rozhovor, čo som počula bol s tetou. Teda, pratetou, ale hovoríme jej teta. Je zábavná a rada cestuje. Netuším, kde na to berie, ale netuším či existuje štát, ktorý by nenavštívila. "A ako tam bude?" vypytovala som sa. Nerada si balím oblečenie, vždy zabalím niečo, čo nepotrebujem. "Malo by byť teplo, radšej si zober veľa tielok a plavky. Vyber si tú veľkú tašku, tam sa to všetko zmestí, budú tam naše veci na oblečenie a do ruksaku si zoberte, čo potrebujete," inštruovala mama. " O dve hodiny odchádzame, hlavne si nezabudnite kefky," doplnil ocino. S mamou sú perfektná dvojka. Podpichujú, smejú sa, majú sa radi. Vždy, keď vidím dieťa z neúplnej rodiny, pocítim ľútosť. Nie preto, že výchova od jedného rodiča je zlá. Ľutujem toho dospelého alebo dospelú, lebo nenašli svoju druhú polovičku.

...

Sedela som na posteli a vymýšľala spôsob ako všetko narvať do jedného batoha, aby nebol príliš ťažký. Nebolo toho veľa. Taštička s hygienickými potrebami, kefa na vlasy, slúchadlá, čítačka, diár, kniha, nabíjačka, peračník, slnečné okuliare a zopár náušníc a náhrdelníkov, voda a uterák, ktorý sa nevošiel do spoločnej tašky. Nemusím byť vyfintená, ale baví ma nosiť bižutériu a nič z tých vecí doma nenechám. Nakoniec som vyhrala súboj s ruksakom a nejako tam všetko poskladala. Obzrela som sa po izbe či som niečo nezabudla. Kútikom oka som zachytila knihu s čudným venovaním. Pripomínala sa mi, ale ja som ju za žiadnych okolností nechcela vziať. Už tak som sa cítila mizerne, že si idem na dovolenku, keď Belle je bohviekde. Zatiaľ som nezistila nič, čo jej pomôže. Sľúbila som si, že po návrate vyhľadám Ángela. Vytiahnem z neho pravdu. Rozhodnutá som sa zvrtla, obula sa a vyšla z domu. Usmiala som sa na našu záhradu a aj keď kvety neobľubujem, musím uznať, že je nádherná. "Rina, odchádzame!" zakričala mama. Nasadla som do auta a tešila sa na nadchádzajúce dni. Batoh zavibroval, akoby mi prišla správa na mobil. Vytiahla som ho, ale nič mi neprišlo. Pokrčila som plecami a pohodlne sa oprela. Celou cestou sme si spievali staré hity. Pár krát sme zastavili, aby sme si ponaťahovali nohy, ale nie nadlho. Užívala som si normálny čas s mojou vtipnou rodinkou, plný slovných prestreliek a sarkastických poznámok. Myšlienky na Belle som potlačila a dúfala, že moje provizórne riešenie vydrží. "Viete, kam vlastne ideme? Myslím, kde teta býva?" pochybovačne som sa pýtala. Ocko zdvihol obočie. "Stratili sme sa niekedy?" to som sa začala smiať. "Asi si sa pýtal len tak. Nechceš odpoveď, že?" Smiala sa aj mama. Našťastie sme dom našli. Bol dvojposchodový, nachádzal sa v staršej časti mesta. Nebol zničený ani tak, len pôsobil... historicky. Ale to vlastne každý dom tety Evelyn. Milovala som staré domy. Zvnútra bola kombinovaná modrená technika a stará architektúra. Nadšene som vystúpila z auta, vzala Josha okolo pliec a postavili sa za rodičov, ktorí práve zvonili. Dvere sa otvorili a stála v nich teta Evelyn, rovnako mladá, vo voľných šatách a s úsmevom na tvári. "Lauren, Josh! Rada vás vidím. A malý Josh, teda už ani nie si malý!" zvítala sa so všetkými. Podišla ku mne. "Rina, slniečko, ty si sa stala takmer dospelou. Máme sa o čom rozprávať, neuveríš, čo všetko som zažila. A určite aj ty. Žiariš ako slnko," objímala ma. Poslednú vetu som nechápala. Nie som blondína a ani nemám nič žlté. Asi som začínala byť paranoidná a spojovať si zle veci. Prvé, čo ma totiž napadlo, bolo venovanie z knihy. Si naša nádej, ktorá žiari ako slnko. Zahnala som dohady preč a vstúpila dnu. Bol presne podľa mojich očakávaní. Nábytok bol starší ako ja, ale celková kombinácia s modernými doplnkami vytvárala harmóniu. Kde-tu bol vystavený nejaký suvenír z ciest. Na stenách boli svietniky, samozrejme nepoužívané. Okná boli vysoké, lemované závesmi, nie však tými ťažkými, v ktorých sa drží prach. Drevené schody nevŕzgali ani neboli rozbité. "Poďte, ukážem vám izby. Tu na prízemí budete vy, Lauren a Josh a malý Josh bude mať izbu hneď vedľa. Ja a Rina sa ubytujeme hore. Každá izba má vlastnú kúpeľňu a kuchyňa je, pochopiteľne, na prízemí. Zložte si veci a dáme si neskorý obed, musíte byť hladní," naviedla nás Evelyn. Vybehla som po schodoch a Evelyn mi rukou naznačila smer k mojej izbe. Nachádzala sa na konci chodby a okolo nej boli iné miestnosti. Tetu som nechala za sebou a sama vstúpila do izby. Vzhľadom bola podobná domu. Steny mali svetlučko ružovú alebo možno oranžovú farbu. Dnu vnikalo svetlo z okien umiestnených oproti dverám. Posteľ s nebesami mi pripadala trošku zvláštna, malá a veľká zároveň, utiahnutá v ľavom kúte izby. Nachádzal sa tu aj písací stôl, komoda, skriňa a tmavohnedé hojdacie kreslo. Tešila som sa, ako si do neho sadnem a budem si čítať. Zavrela som dvere a všimla si vedľa nich pozlátené zrkadlo. Dúfam, že bolo pozlátené. Podišla som k oknu a zistila, že mám aj vlastný malý balkón. Videla som rieku, niekoľko metrov vzdialenú a les za ňou. Výhľad síce jednoduchý, ale zato čarovný, aspoň pre mňa. Po pár minútach kochania sa som sa priblížila ku komode a začala vykladať moje veci. Oblečenie vyložím, až keď mi donesú tašku, mám čas, myslela som si a usmievala sa. Úsmev mi z tváre zmizol pri pohľade na knihu, ktorú som si vzala. Nebola to tá stará, mamina, ale tá, čo mi darovala madam Fleur.

Komentáre: