PROLÓG

Nikdy som  nepremýšľal nad spôsobom môjho úmrtia, nad jeho okolnosťami, či nad tým, že aj keď som nechcel zomrieť, umrel som ako ten najšťastnejší bastard na svete. Nevedel som, že jediné, na čom mi bude záležať bude to, aby som počul biť jej srdce a cítil jej dych. Nemal som tušenie, že to bude tá najkrajšia smrť, pretože ONA prežije. A to je všetko, na čom záleží.

Tiež som v skutočnosti nikdy nepremýšľal nad pravým významom lásky. Prečo aj, že? Môj otec bol pojebaný alkoholik a moja mama chodiaca kopa sračiek. LSD, extáza, koks... niekedy všetko naraz. Od malička som sa musel postarať sám o seba vo svete plnom motorkárskych gangov, prestreliek a porušovania zákona. Takže láska? Bola pre mňa iba mýtus. Legenda, ktorá traduje medzi ľuďmi, dáva im falošnú nádej, balamutí ich myseľ... až kým som nespoznal blonďavé dievča s vystrašenými modrými očami, ktoré mi ukradlo motorku. Dennodenne ďakujem niekomu tam hore, že ma dokopal ísť do toho spráchniveného polorozpadnutého baru, inak by som ju nespoznal a teraz by pravdepodobne ležala niekde mŕtva.

Okrem toho som veril tomu, že nedokážem milovať. Ha, ako veľmi som sa mýlil! Áno, išlo to ťažko a pomaly, no postupne som sa naučil milovať celým svojim srdcom, každým mojim dotykom, každým mojim skutkom, každým pohľadom. A ako by som aj nemohol? Mal som toho najdokonalejšieho nedokonalého učiteľa.

Už ste niekedy zažili takú silnú túžbu, že ste si mysleli, že zošaliete? Vážení, ja áno. A aj som zošalel. S úsmevom na perách, s kľudom v srdci. Avšak nakoniec som predsa len dostal to, čo som tak veľmi chcel.

A čo pocit sebapodceňovania sa? Tých pochýb, čo sa dostali do každého nervového zakončenia našepkávajúcich, že jej nie ste hodný? To ste zakúsili? No, ja som si s nimi rovno potykal, nakoľko sme sa stretávali tak často, že to už ani neviem spočítať. A ona bola aj napriek tomu, že som jej okrem seba samého nemal čo ponúknuť, úplne šťastná. Bol som skurvene dojebaný, no ona aj napriek tomu nechcela nič iné.

A práve kvôli tým pár veciam - a miliardám iným - som vedel na sto percent, že ak má niekto prežiť, tak ona.

Keď som ju prvý krát videl, mala na sebe dotrhané šaty, jej vlasy boli špinavé a na tvári som mohol vidieť cestičky po slzách. Upierala na mňa svoje veľké vystrašené oči a telo sa jej triaslo. Jej pokožka bola na pár miestach odretá, členok na nohe bol spuchnutý a pri jednom z tých nebeských kukadiel sa pomaly začínala rysovať modrina. Vyzerala rozbito a na pokraji šialenstva. No viete čo? Aj napriek tomu bola skurvene nádherná.

Chcel som jej dať všetko na svete, chcel som každý deň vidieť úsmev na jej tvári, chcel som si s ňou založiť rodinu, chcel som ju ochraňovať... no nie vždy má osud rovnaké plány ako my.

Vďaka nej som začal cítiť. Cítil som zlosť, túžbu, vášeň, šialenstvo, ľútosť, pochybnosti, potrebu, zraniteľnosť, lásku, sebaobetovanie... čo je asi moja posledná stanica. Všetko to na mňa útočilo zo všetkých strán, na moje nervové zakončenia, na každú moju bunku, atóm, ba i časticu. Úplne ma to pohltilo. A bol to skurvene dobrý pocit zase cítiť. Akoby som sa zobudil zo zasrane dlhého spánku... Veci zrazu nabrali na farbe, zvuky začali mať tie správne frekvencie, vety mali iný zmysel... všetko bolo iné. Všetko bolo dobré... až skurvene moc dobré.... a tak je logické, že sa to nakoniec všetko posralo...

Komentáre: