15.KAPITOLA

Príbeh, ktorý som videla bol ako sen a ja som sa mohla iba dívať. Jediný rozdiel medzi fantáziou a spomienkou predstavovala intenzita. Farby, zvuky, vône. Všetko sa znásobilo a zostrilo. Zrak mi putoval po ....záhrade? Stromy kvitli ani keby bola jar, ale ich listy boli žlté, zelené, červené a... fialové? Kým som sa stihla bližšie pozrieť, kútikom oka som zaregistrovala pohyb. Na krištáľovej lavičke sedel Ángel, sklonený nad... Stužkami? Podišla som k nemu bližšie, môj mozog nechápal súvislosti. Prečo mi Ángel ukazuje seba, zvierajúceho čiernu a červenú stužku? Obe mali retiazkové zakončenia, ale chýbal prívesok. Po líci mladého féra stiekla slza, malá a osamelá. Naťahoval ruku, aby si ju zotrel, keď sa pred ním objavila ostrá tyrkysová žiara. Žmúrila som, ako to len bolo možné, v snahe rozpoznať pôvod svetla. Ángel vedľa mňa vyskočil, asi s podobným zámerom. Zrazu nám k nohám dopadol.. Človek. Vlastne dievča, možno devätnásťročné s vlasmi vo farbe už zanikajúcich lúčov, popretkávané hnedými prameňmi.

Zdvihla čokoládové oči k Ángelovi a usmiala. "Ahoj." Odozvy sa ale nedočkala, ak nepočítam moje -absolútne bezvýznamné - zamávanie rukou.

"Volám sa Chloe. Môžeš mi prosím povedať, kde sa nachádzam?" spýtala sa, v hlase zaznieval jemný škótsky prízvuk. Stále žiadne odpoveď, hoci už som mala svoju hypotézu. Chloe sa zamračila a zamávala Ángelovi pre očami.

Ten akoby sa práve prebudil, vykoktal: "Ech... Si predsa v Laermii. A... To si vytvorila ty?" ukázal na priechod - pravdepodobne portál. Nie Ángel, to sa zjavilo samé. Hlúpe otázky.

Chloe asi zdieľala môj názor a zmenila tému. "Takže toto je Celestinin domov? Nádhera. Škoda, že sa nemôžem zdržať. Teta Belle hovorila, že ešte nenašiel čas," mrmlala si pre seba. Belle?

Meno privolalo pozornosť nášho mierne zaostalého féra. "Počkaj! Poznáš Belle?"

Dovtedy otvorený výraz na Chloeinej tvári sa uzavrel. "Áno. Aj ja mám otázku. Vieš, kde nájdem retiazku, na ktorej mali zavesené svoje kryštály Belle a Celestine?"

Ángel vytiahol ruky z vačku a otvoril dlaň s dvomi stužkami. "Myslíš tieto?" Záhada odhalená. Prvýkrát som si Ángela lepšie obzrela. Jeho vlasy vyžarovali zlatohnedú farbu s prímesou oranžovej. Celkom rozdiel oproti súčasnosti. Čo je to s tými vlasmi? V maminej "rozprávke" to bol dôvod, prečo sa Cel cítila odstrčená. Chloeine sú modré a Ángelove...

Bohužiaľ, moja prechodkyňa prerušila myšlienkové pochody. "Je šanca, že mi ich dáš?" Prekrížila si ruky na hrudi a sústredene pozorovala mimiku Ángelovej tváre. Nie, nedokážem čítať myšlienky, ale to isté robím aj ja. Rodinná črta?

"U nás funguje niečo-za-niečo. Ak sľúbiš, že ma prevedieš do vášho sveta, dám ti ich. Prisahám." Hm... Ángel má aj neanjelskú stránku, vďakabohu. Zdal sa byť až príliš... Dobrý.

"Vidíš a u nás sa zas traduje, že férovia vždy uzatvárajú dohody, len ak môžu oklamať toho druhého," ani Chloe nebola padavka. Jej vety odzrkadľovali moje myšlienky, strach a nedôveru.

"Blbosť," odfrkol si Ángel. "Máte zvláštne mýty. Navyše, slovo prisahám na konci spečaťuje dohodu. Nemôžem ju porušiť, nedá sa to. Prosím."

Plecia mi pohladil vánok, uši započuli šepot, ale nedokázala som zistiť, čo hovorí. Obzrela som sa okolo seba, očakávajúc majiteľa hlasu, ale nič. Už zase blúznim?

Ale aj Chloe sa mykla a jemne, nepatrne prikývla. "Je ti jasné, že už sa nikdy nevrátiš?" zisťovala.

Chlapec, respektíve cca 350- ročný muž, preletel pohľadom záhradu, akoby na rozlúčku a rozhodne prikývol. Divné. Keď som musela vymeniť svoj domov v Londýne za Roquesérière, pár nocí napĺňali moje slzy vankúš. Samozrejme, bolo to rozhodnutie mojich rodičov, ale aj tak.

Chloe však očividne nemala čas na siahodlhé debaty. Len prikývla a zamierila k portálu. S Ángelom sme ju nasledovali, ja v očakávaní veľkého zvratu alebo drobného detailu, ktorý mi napovie, ako tie prekliate portály vytvárať. Zostala som skutočne sklamaná, prechod sa dal prirovnať prekračovaniu prahu dverí. Okej, závratné zistenia si necháme nabudúce.

Na druhej strane sa nachádzala obyčajná, vkusne zariadená izba ( teda, záleží od definície vkusu a tak, ale chápete pointu). Kým som si obzerala miestnosť, portál sa zavrel.

"Takže, predpokladám..." Chloein hlas zanikol a samotná Chloe sa chytila za srdce. S Ángelom sme nej hneď priskočili. On ju pridržal a ja... Som bola úplne zbytočná. "Čo sa deje?" pýtali sme sa súčasne. Dievča len lapalo po dychu. Vyzerala akoby ju niekto bodol do srdca, krv pomaly opúšťala jej tvár. "Nemala som...Priviesť ťa sem..." nedokončila vetu.

Dvere sa otvorili a dnu vstúpila... Teta Evelyn? Mladšia a poriadne vydesená. Skočila k neteri a hľadala na zranenie, spôsobujúce bolesť. Vedela som, že žiadne nenájde. Chloe už nedokázala ani dýchať. Zatvorila oči a ochabla, mŕtva. Na hrudníku jej zažiarilo tyrkysové svetlo a vzápätí zhaslo. Naklonila som sa k nej a uvidela, teraz už priesvitný, kryštál, rovnaký ako môj. Teta Evelyn sa rozplakala a otočila na Ángela. "Je to vaša vina! Vy a mágia ste ukradli ďalší život!"

Chlapec, zmätený, zarazený a stratený, vyskočil na nohy. "Ja... Prepáčte... Neviem..," koktal, ustupujúc dozadu. "Teta vyzerala, že naňho ide skočiť a vyškriabe mu oči, zarazilo ju ale Chloeino miznúce telo.

"Už ju pusť," rozoznel sa mi v hlave Aryin hlas a obrazy zmizli. Znova som sedela v obývačke s Aryou a hnedovlasým Ángelom, so slzami v očiach. Až vtedy som pocítila, ako mi po lícach stekajú tie moje. Chvíľu mi nedochádzali súvislosti, iba som dýchala. Nakoniec zo mňa vypadlo. "Takže teba sem dostala moja ... hm... tisíckrát prateta a zomrela, lebo..." Dochádzali my myšlienky. Prečo umrela?

"Nikdy som to nemal, kde overiť, ale myslí, že môj prechod sa skrátka nemal uskutočniť a Strážkyňa, ktorá ma pustila, zaplatila najvyššiu cenu," vysvetlil pochmúrnym hlasom.

Zvraštila som obočie. Toľká viera vo vopred určený osud. Neberte ma zle, som katolíčka, tiež v niekoho verím, ale náš život spočíva v slobodných rozhodnutiach. Do hlavy som si spravila poznámku: Zamysli sa nad tým neskôr!

Ángel bol očividne zasiahnutý spomienkami. Uznávam, mať na účte smrť človeka -viac-menej- ktorý vám chcel pomôcť - hoci nie práve nezištne - ťaží svedomie. Arya položila bratovi ruku na plece a niečo mu pošepla.

Bežnému človeku to môže znieť surovo, ale nemala som čas na trúchlenie. "Môžeme sa presunúť do prítomnosti? Rada by som vedela viac o minulosti a podobne, ale celý tento chaos pre mňa začal s Belle. Kde je?"

Ángelova tvár sa zachmúrila ešte viac, predzvesť zlých správ. "Dúfali sme, že nám to povieš ty."

Žiaľbohu, práve v tejto chvíli sa prejavila úžasná kombinácia môjho nedostatočného zmyslu pre načasovanie a melodramatického správanie. Vybuchla som do smiechu.