6.KAPITOLA - Pravda

Keď som vyšla z kúpeľne oblečená v Ellynom tyrkysovom tieku a bielych riflových kraťasoch, s turbanom na hlave, Josh s Leom už boli doma. Zišla som za hlasmi dolu do obývačky. Cestou som zachytila čosi o mne a mojich rodičoch a o tom, že sa musím konečne dozvedieť pravdu. Domyslela som si, že vysvetľujú Leovi, čo sa vlastne stalo. No pri slovách o pravde, ktorú sa podľa Elly musím konečne dozvedieť, som sa skoro bála vstúpiť. 'Čo ak je pravda naozaj taká neuveriteľná a desivá, že je lepšie ju nepoznať?' všetky moje obavy sa v jednej vlne vrátili späť a ja som pod tou váhou takmer stratila rovnováhu.

Zastala som za rohom pred vstupom do obývačky, kde ma nebolo vidieť a zbierala som odvahu vojsť dnu. "Už som si začínal myslieť, že si sa vytratila zadným vchodom a odišla bez toho, že by si ma čo si len pozdravila." vedľa mňa sa zjavil Leo a tváril sa tak bezstarostne, akoby mu bolo úplne jedno, čo sa dnes stalo. Keby to bol niekto iný, asi by som sa naňho teraz poriadne naštvala, ale bol to Leo, a ten mal dobrú náladu skoro vždy a všetko sa snažil zľahčovať. Bol to akýsi svojský spôsob obrany proti zlým správam, ja som ho však poznala dosť dobre na to, aby som vedela, že vo vnútri až taký pokojný nie je.

"Ahoj, Leo. Aby si vedel, ani by ma nenapadlo vypariť sa, nie však kvôli tebe, ale kvôli odpovediam, ktoré, ako ťa už iste informovali, mi sľúbili tvoj otec a sestra." To, že som na neho nebola naštvaná neznamenalo, že som mala chuť žartovať. "Škoda a ja som si už začínal myslieť, že si tu ostala len kvôli tomu ,aby si ma videla," posťažoval sa Leo s predstieraným sklamaním. Nemala som náladu na žarty, ale musela som sa aspoň pousmiať. Leo bol jediný, kto mi dokázal zlepšiť náladu za každých okolností.

"No dobre, keď už sme tu všetci myslím, že prišiel čas pustiť sa do vysvetľovania... Poď, Emily, sadni si k nám a ponúkni sa čajom", prerušil nás Josh.

Sadla som si na pohovku vedľa Elly a naliala som si trochu čaju z čajníku. Čierny čaj som väčšinou pila s cukrom, no v tomto mi vôbec nechýbal. Bolo to zvláštne, Josh nikdy necukril a vždy varieval silný čierny čaj, na tomto bolo v pozadí cítiť, že je silný ako vždy, len horkosť v ňom čosi prerážalo. Akoby tam bola nejaká zvláštna sladkastá bylinka alebo tak. 'Neskôr sa ho na to musím opýtať. Teraz však potrebujem odpovede na úplne iné otázky,' pomyslela som si.

Z myšlienok ma vytrhol zvuk trieštiaceho sa skla. Vo chvíľke nepozornosti som povolila zovretie a sklenená šálka s čajom mi vypadla z ruky. Nechápala som ako sa to mohlo stať. O chvíľu mi to už ale bolo úplne jedno. Celá miestnosť sa so mnou rozkrútila. Nie tak, ako keď sa vám začne točiť hlava, ale doslova. Ocitla som sa uprostred víru, ktorý ma ťahal do čiernej diery uprostred miestnosti. Posledné, čo som stihla, bolo zvriesknuť a pokúsiť sa zachytiť o operadlo, no to všetko už bolo márne, v tesnom závese za Brooksovcami ma aj s nábytkom vtiahlo do tmy.

...

Nevedela som, ako dlho presne som mohla padať. Vedela som len, že som musela padať dosť hlboko a na chvíľu som pravdepodobne aj stratila vedomie. Úprimne povedané bola prekvapená tým, že ešte žijem. Ďalším prekvapením bolo to, že som dopadla na niečo mäkké.

Opatrne som otvorila oči a šokovane ich znova zavrela. Pretrela som si ich rukami v snahe vrátiť sa späť do reality. Ako inak, nepomohlo to. Keď som ich opätovne otvorila, videla som stále ten istý nereálny výjav, čo predtým.

Ležala som na čomsi mäkkom, najlepšie sa to dalo prirovnať asi k oblaku. Nebol to však klasický biely obláčik ako vo filme, bol skôr zlatý a žiaril, akoby ho tvorili milióny svätojánskych mušiek. Musela som sa tým drobným svetielkam poriadne prizrieť, aby som sa uistila, že to naozaj neboli svetlušky, keďže občas sa nejaké z nich oddelilo od zvyšku a vznieslo k oblohe. Ale boli to naozaj len maličké guľôčky zlatistého svetla. Sadla som si a poriadne som sa rozhliadla okolo seba, bezoblačná obloha bola sfarbená ako pri západe slnka, ale nech som sa akokoľvek snažila, nedokázala som nikde ho nájsť. Za iných okolností by som asi bola unesená nádherou toho miesta a túžila ho nakresliť. Teraz som ale bola iba čím ďalej tým viac zmätená. 'Toto nemôže byť skutočné...'

"Vlastne ani nie je, je to iba sen," zrazu nado mnou stál Josh a podával mi ruku ,aby mi pomohol vstať. 'Ja som to povedala nahlas?'

"Nie, Emily, nepovedala. Ale sme v mojom sne, takže keď sa na myšlienku dostatočne sústredíš, čo si urobila, počujem ju rovnako dobre, ako to, čo povieš nahlas."

Zažmurkala som a zarazene som naňho pozrela. "Takže tvrdíš, že ja som v tvojom sne a nie ty v mojom?"

"Áno, všetci ste sa ocitli v mojom sne," prisvedčil Josh, "Nenamáhaj sa s hľadaním logického vysvetlenia, sama naň aj tak neprídeš... A k tomu nie vždy nejaké existuje..."

"Počkať... počul si aj to, že rozmýšľam nad vysvetlením? Všetky tie myšlienky mi predsa len tak prebleskli hlavou?"

"Nie, ale stačí sa pozrieť na tvoj zamyslený výraz a hneď je jasné, nad čím asi tak rozmýšľaš," vysvetlil mi s miernym úsmevom.

"Aha. A dostanem to logické vysvetlenie od teba alebo mám naďalej strácať čas, podľa tvojich slov, márnym hľadaním?" konečne som prijala jeho ruku a nechala sa vytiahnuť na nohy.

"Samozrejme, na to sme predsa tu," vyhlásil. Ella s Leom na nás čakali pri veľkej krištáľovej budove pripomínajúcej katedrálu. Josh otvoril dvere a všetci sme vošli dnu.

Katedrála bola zvnútra ešte krajšia ako zvonku. Z krištáľových stien zdobených rytinami vysokých stromov, z mozaikových okien aj zo zložito zdobeného stropu akoby vychádzalo jemné zlatisté svetlo. Podlaha celý tento výjav odrážala ako obrovské jednoliate zrkadlo. Na moje prekvapenie sa na tom hladkom povrchu vôbec nešmýkalo.

"Kde to sme?" opýtala som sa s úžasom.

"Ako som už povedal, sme v Snovej ríši alebo Ríši snov, ak chceš" odpovedal Josh, ktorého zjavne môj úžas vcelku pobavil. "Nezdá sa ti toto miesto ani trochu povedomé? Tak sa mi zdá, že som ho videl aj na jednom z tvojich obrazov." Hneď ako to spomenul, vynoril sa mi pred očami jeden z mojich starých obrázkov, na ktorý som takmer úplne zabudla. Nakreslila som ho asi keď som mala desať , ale nedávno som ho našla v kope starých výkresov. Bola na ňom rozprávková krajina nápadne pripomínajúca toto miesto. Videla som ho, akoby bol položený priamo predo mnou, oblak tvorený drobnými svetielkami, hustý les aj hmla, v ktorej sa strácali vzdialené stromy, všetko zlatisto žiarilo rovnako ako táto budova. Potom sa mi v hlave zjavil ďalší obrázok, tento krát maľba, netuším kedy som ju mohla namaľovať, ale muselo to byť ešte dávnejšie. Keď som si uvedomila, že zobrazovala presne toto miesto, túto katedrálu, stislo mi srdce. 'To nie je možné!'

"Čo nie je možné?" znova sa ozval Josh. "Nepozeraj sa tak na mňa, vo svojich myšlienkach priam kričíš... Ak nechceš, aby som ich počul, bude to chcieť viac cviku." Venovala som mu ešte jeden nesúhlasný pohľad a vrátila som sa k prehliadke miestnosti. Tento krát mi oči padli na troje dvojkrídlové dvere na jej opačnom konci, prostredné boli kryštálové ako zvyšok miestnosti, napravo stáli mohutné belasé dvere s rovnakými rytinami stromov, aké zdobili steny a posledné, tie naľavo, boli z dvoch dokonale vyleštených zrkadiel, tak ako podlaha. Toto miesto sa mi zdalo také známe a také cudzie zároveň, až sa som naozaj začínala veriť tomu, že je to len zvláštny sen. Poštípala som sa do ruky v snahe prebudiť sa, vôbec ma neprekvapilo, keď to nepomohlo. Niekde v podvedomí som vedela, že Josh hovoril pravdu a my všetci sa naozaj nachádzame v jeho sne. V Snovej ríši. Teraz som však nebola pripravená pripustiť si to, nieto ešte tomu uveriť.... Mlčky sme prešli sálou a vošli do dverí napravo. Bola som už unavená zo samých otázok a iba nejasných odpovedí, túžila som po tom konečne dostať aspoň jednu, ktorá bude dávať zmysel. Za dverami bola krátka chodba, na ktorej konci sa rozprestierala obrovská stromami zarastená miestnosť. 'Čo sú to za stromy? Zdá sa mi to alebo sú naozaj trochu priesvitné?' pýtala som sa v úžase samej seba, tento krát tak, aby ma Josh nepočul. Pristúpila som bližšie k jednému zo stromov a naozaj, bol ako hustá ranná hmla, biely a čím som k nemu bola bližšie, tým lepšie som cezeň videla. "Kde to sme?" opýtala som sa nahlas. "V lese spomienok." Leo prehovoril prvý krát, odkedy sme sa tu ocitli. Čo si pamätám, dlhšiu dobu mlčal asi len vtedy keď počas jednej choroby stratil hlas."Mojich spomienok." doplnil ho Josh."Počkať... Takže tu sa vážne nachádzajú tvoje spomienky? Ale ako je to možné?" o záhadné stromy som už úplne stratila záujem, celú myseľ mi ovládla zas len jedna jediná vec. Túžba po odpovediach."Prečo sa ma stále pýtaš, na veci na ktoré už dávno aj tak v kútiku duše poznáš odpoveď?", odvetil Josh pokojne, "Som si istý tým, že mi dokážeš položiť aj zmysluplnejšie otázky.""Kvôli čomu sme tu?", reagovala som zamyslene, "Čo mi chceš ukázať?""No, to už je lepšie... Ako si už iste pochopila svet nie je taký aký sa ti zdal byť. Je oveľa tajomnejší, magickejší ale aj nebezpečnejší ako si si myslela."Kvôli čomu sme tu?", reagovala som zamyslene, "Čo mi chceš ukázať?"

"No, to už je lepšie... Ako si už iste pochopila svet nie je taký aký sa ti zdal byť. Je oveľa tajomnejší, magickejší ale aj nebezpečnejší ako si si myslela. A práve pred tým nebezpečenstvom ťa tvoji rodičia chceli ochrániť... Žiaľ, ani tajenie pravdy pred tebou, o svete a o tebe samej, nepomohlo." začal.

"Takže vieš niečo aj o tom čo sa stalo mojim rodičom a kde teraz sú?" spýtala som sa so zábleskom nádeje v hlase.

Joshovi tvárou prebehol nečitateľný výraz. "Viem..." odpovedal zdráhavo. "Ale neviem ani zďaleka toľko koľko by som chcel a koľko by som potreboval na ich nájdenie."

Pri slove "nájdenie", v tomto kontexte, mi stislo srdce.

Chvíľu som tam len zamrazene stala s neprítomným výrazom na tvári. Zhlboka som sa nadýchla a položila som Joshovi jednoduchú otázku, ktorej odpoveď však teraz pre mňa znamenala celý svet. Od odpovede záležala celá moja budúcnosť, v tej chvíli som aspoň malá ten pocit. "A dokážeš získať dosť informácií na to aby si ich mohol nájsť?"

Venoval mi súcitný pohľad, po ktorom som sa teraz cítila ešte o čosi horšie.

Komentáre: