PROLÓG

Ako prvá sa dostaví zlosť. Ovládne celé vaše telo. Potom prichádza sklamanie, ktoré vás pohltí. Vašu myseľ zožiera strach. Bolesť sa objaví prekvapivo vo vašom srdci. Arogancia zažiari vo vašich očiach a vy nedokážete vzdorovať... nakoniec rezignujete. Necháte všetko tak a nestaráte sa o následky. Po všetkom prídete na to, že máte výčitky. Víria vo vašej hlave a nechcú utíchnuť. A posledná etapa sa prejaví. Nenávisť prešpikuje vaše kosti. A tak spoznáte na vlastnej koži osem stupňov deštrukcie...

Smrť... je vykúpenie... z tohto prekliateho života...

Šťastie... neznamená nič...

Láska... ťa robí zraniteľným...a neskôr... ťa zničí...

Spoľahnúť sa môžeš iba na seba...

Keď som mala päť rokov, ocitla som sa na ulici. Úplne sama a bez spomienok. Všetci hovoria, že si ma niekto všimol a doniesol ma do nemocnice. Dá sa povedať, že v nemocnici začal môj život. Doktorka, ktorá ma ošetrovala, si ma obľúbila a odvtedy žijem s ňou a jej rodinou. Sú celkom bohatí, ale mne na tom nezáleží. Má priateľa a pred tromi rokmi sa im narodilo dieťa. Prakticky mám mladšiu sestričku. Ale nie všetko je také, aké sa na prvý pohľad zdá... Jej priateľ nás bije, tiež chodí domov ožratý, no a... moja malá sestrička je výsledok znásilnenia... Som Adia a celý môj život je katastrofa. Nebyť mojej mladšej sestry, utiekla by som. Ale nemôžem ju nechať tomu šialencovi napospas. Preto som sa rozhodla chrániť ju. Až donedávna sa mi to darilo. No teraz... teraz sa pozerám do očí maminho priateľa... drží v ruke nôž a vyhráža sa mi. Ja však nepočúvam, myšlienky mi víria zbesilo hlavou... premýšľam, ako som sa dostala do tejto šlamastiky. Jeho ústa sa otvárajú a zatvárajú. Formulujú slová, ktoré tvoria vety... vidím ako sa jeho ruka - v ktorej nedrží nôž - dvíha a pripravuje na úder. Prsty sú napnuté a ja cítim, ako mi štipľavo dopadajú na tvár. Tá sa otáča a moje líce pulzuje bolesťou. Ja si ponechám neutrálnu tvár a nechám hlavu zapadnúť na správne miesto. Opovážim sa mu pozrieť do očí. Rozzúri sa ešte viac, ale to bol účel. Otáča sa ku mame, ktorá plače a pohne sa k nej. Urobí len dva kroky behom pár sekúnd, no moja myseľ to spracováva ako večnosť. Obe dobre vieme čo bude nasledovať... Preto sa otáčam a beriem Eleu - moju mladšiu sestru - do našej izby. Vidím jej slzy, ako stekajú dole lícami. Chytám jej ruku (je úplne horúca) a snažím sa vykročiť. Dívam sa na svoje nohy, klopím zrak. Urobím krok a za ním ďalší. Neviem, koľko trvá, kým sa dostaneme ku schodom. Všetko je také skreslené. Dvíham nohu ohnutú v kolene a vystupujem na prvý schod. Druhý. Tretí. Počujem mamu kričať. Štvrtý. Piaty. Šiesty. Z kuchyne sa ozýva krutý smiech. Siedmy. Ôsmy. Deviaty. Desiaty. Položím nohu na pokrčený koberec. Ešte stále držím Eleu za ruku. Ona zastane a plače ešte viac. Jej slzy si už nemajú kde vytvoriť nové cestičky. Ja si nemám ako vytvoriť novú cestu. Elea niečo začne hovoriť, ale z jej úst nepočujem ani slovo. Pustí ma a začne gestikulovať. Jej ústa sa pohybujú a vytvoria slovo mama. Potom sa otočí a chce sa rozbehnúť naspäť. Než stihne urobiť krok, beriem ju na ruky. Snaží sa kričať, ale jej hlasivky sú trvalo poškodené. Nevydá žiadny zvuk. Smutne sa na mňa pozrie a oprie si o mňa hlavu. Do sekundy mám premočené rameno. Dvíham ruku a otváram našu izbu. Vkročím do nej a dvere zase zatváram. Približujem sa k Eleinej posteli a položím ju na ňu. Celá sa trasie. Ja zasa nevnímam a blúdim v myšlienkach. Mala by som ísť dole a pomôcť mame. Mám však strach. Kedy ho prekonám? Poviem Elei, nech zostane v izbe a za žiadnych okolností z nej nevychádza. Bez ďalšieho otáľania beriem kľúč a zamykám Eleu v izbe. Zostupujem po schodoch. Zistím, že sa celá trasiem. Keď vojdem do kuchyne vidím toho úchyla na mame. Zaziapem na neho a odhodím ho. Prikážem mame, nech ide k Elei. Na moje prekvapenie to poviem tak rozhodne, že mama urobí, čo poviem. Odovzdávam jej kľúč. John -mamin priateľ - na mňa zúrivo pozrie. Svet sa zase spomalí. Vidím, ako sa jeho ruka rozohnáva a o chvíľu cítim ukrutnú bolesť na oku. Neriešim ju, iba sa pozriem na Johna. Pristihnem sa, že sa ho pýtam, prečo je taký netvor. Ten schytí nôž a hodí ho po mne. Zapichne sa mi do ramena, no ja nemôžem vydať hlas. Potom ma schmatne za ruku a hodí ma o stôl. V ten deň ma prvý krát znásilnil, prvý krát som išla do školy s modrinou na oku a prvý raz som sa mu postavila...