12. KAPITOLA
Celou cestou autobusom som premýšľala nad Camom, bohužiaľ, nie z tej romantickej stránky. Na jednej strane boli okolnosti fakt podozrivé, ale na druhej... Nechcela som sa nechať ovplyvniť citmi, ale nie som stroj. Pri Camovi som sa správala ako ja. Žiadne pretvárky, hlavne preto, lebo on ich nebral. Za tých pár mesiacov, čo sme sa poznali, pochopil, čo mám rada a čo nenávidím, kedy mám dobrú náladu a kedy sa ku mne nepribližovať. A to isté aj ja. Neuvedomila som si, že o sebe takmer nič nevieme. Ani to, ako melodramaticky zniem. Chce to zo sebou niečo spraviť
Domov som došla ako v mrákotách. Potrebovala som dostať späť tú ampulku s krvou a zistiť viac o Moreauovcov. Pochybovala som o informáciach z Googla a mama tiež asi veľa nevedela. Navyše by ma okamžite stiahla zo školy, ak by mala pocit, že mi hrozí nebezpečenstvo. Ostávala iba teta Evelyn. Bola Chloinou tetou a mama ju obvinila z kontaktu s Camovou rodinou, lenže jej číslo som nemala a nemohla som si ho ani vypýtať. Viedlo by to k nechceným otázkam. Mám dosť vlastných.
Rodičia skočili do obchodu, takže sme tu boli len ja a Josh, ktorý sa veselo hral na počítači . Potrebovala som sa odreagovať. Zvyčajne mi stačil iba pocit piatka, koniec školy, ale dnes to chcelo koncert. Aby sme nedošli k omylu: neviem spievať a ani hrať na hudobný nástroj. Zato si viem pustiť VEĽMI nahlas hudbu a ...no... hovoriť-škriekať jej text. Niežeby bol môj spev uši drásajúci, len nebol ľúbezný ani nič podobné. Vypeckovala som piesne z muzikálu Hamilton. Prosím, bez predsudkov, je to dokonalý muzikál, respektíve hudba a text je úžasný, no ešte som ho nevidela. A Marquis de Lafayette rapuje ako o život. Zvyčajne to bola Belle, kto mi predstavil nejakú pieseň, film či muzikál, tento jeden však bol môj objav. Srdce mi stislo pri pomyslení na Belle. Stále o nej nič neviem. Ale zajtra sa dozviem viac. Možno sa s ňou znova spojím v sne. Pohodila som hlavou dozadu a začala svoje odreagovanie.
Dostala som sa až k siedmej piesni. Práve som spievala: "I will kill your friends and family to remind you of my love", keď som si všimla niečo zvláštne v zrkadle. A nie, nebol to môj odraz. Pristúpila som bližšie. Deja vú. Minule som videla tvár. Tentoraz na mňa nikto nezízal. Ja som bola tá z otvorenými ústami.
Naskytol sa mi pohľad na Európu. Poviete si: ´Krása, to isté dosiahneš aj s atlasom,´ ibaže v nijakej knihe som nevidela svet predelený nerovnomernými čiarami rovnakej farby ako moje tetovanie. Samozrejme, práve v tej chvíli sa prejavila moja obdivuhodná schopnosť myslieť na hlúposti. "To už nepoznáme inú farbu ako modro-fialovú?" Áno, ja viem. Bez komentára.
Natiahla som ruku, aby som sa dotkla zrkadla. Jeho povrch bol ako hladina vody. Rozčeril sa a zmizol po mojom dotyku. Hlupaňa! Vynadala som si. Našťastie, ak v niečo také veríte, obraz zostal v mojej pamäti. Došlo mi, že tie čiary sú dôležité a ešte viac ich dotykové body. Stíšila som hudbu a listovala denníkom Strážkyň. Cecilie de Lanclose niečo také popísala, hoci to označila za "sieť spojení". Zjavila sa jej v jazere a ona, šokovaná, ju takmer hneď rozčerila. Vpálila sa jej do pamäti tak ako mne. Žiaľbohu, nezmienila sa, čo to reálne je. Nevadí, zistím, aj keď netuším ako. Konečne som začala so svojou časťou denníka. Bola som rozhodnutá písať, ale najprv...
Pod mojím sústredeným pohľadom sa na trochu zažltnutý papier odtlačila mapa či "sieť spojení". A ako poistku som ju okamžite nechala splynúť so stránkou. Ak ju budem potrebovať, zjaví sa. Vyhrabala som z tašky pero, nanešťastie moju autorskú chvíľku zrušil príchod rodičov. Tušila som, že svoju kapitolu tak skoro nenapíšem. Aspoň nie do knihy. Zvyšok popoludnia som strávila s rodičmi a Joshom, sledujúc známe rozprávky. Rovnako dobrá terapia ako hudba.
"Rina? Ako sa vám darilo na projekte?" opýtal sa ocino pri večeri. Pokrčila som plecami. "Dobre, myslím. Camova mama nám dosť pomohla." Vlastne za mňa spravila celú prácu, ak vôbec niekedy existovalo reálne zadanie. Rozhovor pokračoval, moju pozornasť však upútal až koniec. "Evelyn mi volala. Vraj ide do Poľska za priateľmi." Mama rozhodne neadresovala oznámenie mne, ale aj tak som sa ozvala: "Príde nás navštíviť?" nemohla som uveriť svojmu šťastiu. A právom. "Nie."
A jedna moja nádej padla. Zostáva len Ángel.
Z denníka Strážkyň: Cecilie de Lanclos
1738
Dnes sa stalo niečo zvláštne. Šla som na prechádzku s mojou dobrou priateľkou Adeline k tomu známemu jazeru. Mamá vraví, že by som si mala zvyknúť na nezvyčajné, ale čo robiť, keď sa z ničoho nič vo vode zjaví svet? Zniem ako blázon, ale je to pravda. Svet popretkávaný sieťou bez začiatku a bez konca. Priznávam, že moje správanie bolo neodpustiteľné. Spanikárila som a vymazala obraz z hladiny jazera. Aké hlúpe! To, čo som videla, mi však utkvelo v pamäti ako najvzácnejší poklad. Kto vie, možno ním aj je. Mamá v poslednom čase neustále spomína moju prababičku a tvrdí, že sa nemám ničoho báť. Keby len vedela! Som si takmer istá, že moja nová praneter bude tiež... ako ja. V deň jej narodenia sa objavil nový riadok na začiatku. Musím ju ochrániť a pomôcť jej. Kniha patrí obom a nechcem, aby sa týmto predierala sama. Potrebujem sa k nej dostať, hoci nie teraz, až o pár rokov. Čo na to povie Philippe? Viem, že ma plánuje požiadať o ruku, ale manželia pred sebou neudržiavajú tajomstvá. Ukázať mu denník? Povedať mu pravdu? Alebo ho odmietnuť, tak ako som to spravila s inými? Ale iných som neľúbila. Ak toto číta iná Strážkyňa, vedz prosím, že nie som malicherná. Svet je pre mňa dôležitý a snažím sa odhaliť tajomstvá svojho dedičstva .Rovnako podstatný je aj život jednotlivcov. Nikdy na to nezabudni. Pokračovať budem zajtra. Papá ma volá.
Komentáre: