1.KAPITOLA

Bežím. Moje nohy sa snažia predbehnúť jedna druhú a ja som im za to neskutočne vďačná. Moje ruky kmitajú okolo môjho tela v snahe pomôcť mi zrýchliť. Nedokážem sa poriadne nadýchnuť. Moja hlava sa krúti. Uši mi idú vybuchnúť od vysokého tlaku. Bolí ma brucho. Bolia ma svaly na nohách. Bolí ma celé telo. Snažím sa nasať aspoň trocha vzduchu, ale akoby sa mi vyhýbal. No aj napriek tomu stále pokračujem v behu.

Všade okolo mňa je šero. Vnímam stromy, ktoré sa však viac podobajú rozmazaným šmuhám. Pod mojimi nohami praskajú malé vetvičky a studený vietor fúka do chrbta, akoby sa ma snažil povzbudiť v úteku.

A aj navzdory tomu, že skoro odpadávam od únavy, nevzdávam sa. Nevzdávam sa, pretože viem, že ak by som to urobila, prišiel by ON. A ja už sa späť nevrátim. Radšej by som umrela, než sa tam znovu ocitnúť. A preto pokračujem ďalej. Už cítim, ako sa moje nohy pomaly podlamujú, no ešte stále nehodlám spadnúť

Môžem bežať nanajvýš tak pol hodinu, ale zdá sa to ako večnosť. Keď už si myslím, že som zatratená, že mi osud jednoducho nedoprial oslobodenie, zjaví sa predo mnou akýsi bar aj s parkoviskom. Je to stará, polorozpadnutá chatrč. Jedna strana je nižšie ako tá druhá a všetky okná sú zadebnené. Pred ňou sa rozpína parkovisko. Na ňom bolo odstavené až nepredstaviteľné množstvo motoriek. A za nimi... za nimi sa nachádza cesta. Moja záchrana. Moje vykúpenie. Moja spása. MOJA cesta z pekla. V kútiku  oka som pocítila prvú horkú slzu. Akonáhle sa začala kotúľať dolu po mojim lícom, pridali sa aj ďalšie. Slzy šťastia. Bohužiaľ, nevydržali mi nadlho. Za mnou sa pomaly začali ozývať hlasy a ja som vedela, že som v riti. Tak hlboko, že nevidím ani na začiatok, ani nakoniec. Nie, späť už ma nedostanú.

Spanikárila som. Úplne a kompletne. A to sa odzrkadlilo aj na mojom pláne, ktorý bol úplne šialený. Zrak mi padol na všetky tie odparkované motorky. Než som si stihla uvedomiť, čo to vlastne robím, rozbehla som sa ku prvej z nich, ktorú som zbadala. Problém číslo jedna? Nevedela som, ako ju naštartovať bez kľúčov. Problém číslo dva? Nevedela som šoférovať. Videla som síce pár inštruktážnych videí na YouTube, ale ... . Čo teraz? Čo teraz? Čo teraz? Hlasy sa stále približovali. Začala som behať od jednej motorky ku ďalšej, snažiac sa nájsť nejakú so zabudnutými kľúčmi. Z ničoho nič sa ku hlasom pridal aj hlasný zvuk motorky. Presne v momente, ako sa zo zákruty vyrútila motorka, tak z lesa vybehla parta chlapov so zbraňami v rukách. Lovci. Okamžite som si kľakla za motorku a zadržala som dych. Potom som čo najtichšie vydýchla. Z mojich úst vyšiel obláčik pary. Ani som si neuvedomila, aká zima tu je. Moje telo sa triaslo, môj dych sa zadrhával a moja myseľ sa trieštila. Motorkár odparkoval svoju mašinu niekoľko motocyklov predo mnou, ladne z nej zosadol a pomaly presunul svoj pohľad na mužov.

Bola už noc. Obloha bola jasná a hviezdy plne žiarili. Mesiac sa vynímal na oblohe a teplota bola nízka. Lampy pri bare, na počudovanie, svietili všetky. Pod nimi stáli štyria obrovskí chlapi v dlhých kabátoch, ktorí skúmali svoje okolie. "Hej ty, nevidel si po ceste utekať blondínku v bledomodrých šatách?" zakričali na motorkára, ktorý si ich začal pozorne prezerať. Navzájom sa premeriavali, čo som využila ako možnosť. Čo najtichšie som sa začala presúvať ku motorke toho chlapa. "Nie, na čo to potrebujete vedieť? Čo urobila?" odpovedal a hneď aj položil ďalšiu otázku. Už som skoro tam, už som tak blízko. "Utiekla z blázinca. Je nebezpečná. Násilná. Ak si ju videl, mal by si nám to povedať." Z blázinca? Vážne, to je to, čo hodlajú rozhlásiť? Idioti. Winter, no tak, sústreď sa. Kašli na to. Snaž sa odtiaľto dostať čo najskôr. A hlavne teraz nespanikár. Už si iba pár krokov odtiaľ. "A na čo máte potom tie zbrane?" nedal sa záhadný motorkár. "To sú omračovadlá. Tak čo, videl si ju alebo nie? Nízka, blondína, modré oči." Lovci začali byť nervózni, čo si všimol motorkár tiež. Jeho  päste sa zaťali, no jeho tvár som nevidela. Teraz som už bola definitívne blízko motorky - mohla som sa jej už dotknúť - a motorkár stál chrbtom ku mne. Lenivo, skoro až výsmešne spravil pár krokov dopredu ku lovcom. To bolo ono. Moja jediná šanca. Inú už mať nebudem. Rýchlo som vysadla som na motorku, naštartovala som (áno, pri sledovaní videí som naozaj pozorná) a vypadla odtiaľ. Za mnou som počula naštvaný hlas motorkára, krik lovcov, ktorí ma lovili a tiež... panebože... výstrely zo zbraní. Počula som, ako sa pár nepodarených zásahov odrazilo od motorky. Začala som sa strácať... moja myseľ prestávala pracovať. Ešte nie. Ešte si to nemôžem dovoliť. Najskôr sa musím dostať do bezpečia. A tak som proste šla. Riadenie motorky sa poriadne líšilo od inštruktážnych videí, no po chvíli som sa do toho dostala. Vlastne ani neviem, ako dlho som išla. Neviem, kde som sa nachádzala, neviem, kto som bola... keď sa spoza mňa vyrútilo auto a na mieste spolujazdca sedel ten motorkár spred baru. Spanikárila som. Už po niekoľkýkrát tento večer. Lenže teraz to malo svoje následky. Riadenie sa mi vymklo spod kontroly a motorka sa zrútila na stranu. Počula som pár výkrikov. Moje telo narazilo na tvrdý betón, môj dych bol vyrazený. Chvíľu som sa ešte šmýkala s motorkou, no potom som konečne zastavila A presne to isté spravilo aj auto. So silným škripotom zostalo stáť na mieste a dvere na ňom sa  prudko otvorili. Vyšiel z nich ten motorkár a ešte jeden chlap. Pomaly sa ku mne začali približovať. Snažila som sa dostať spod motorky, no nešlo to. Panebože, Winter, na čo si to myslela?! Ten motorkár bol obrovský. Už nemal prilbu, jeho vlasy boli sčesané dozadu a jeho žlté oči boli až smrtiaco chladné. Mal jemnú bradu a fúzy a jeho ústa boli zovreté do tenkej línie. Keď ku mne došli, postavili motorku a ja som sa začala po štvornožky vzďaľovať. Ten nový cudzinec zostal stáť na mieste. "Kurva, zlato, čo ti to urobila?" Prihovoril sa motorkár ku svojmu stroju a uprel naň ľútostivý pohľad. Snažila som sa postaviť, no nešlo to. Keď vrátil svoju pozornosť na mňa, zmrzla som. Jeho kroky sa približovali, videla som ťažké motorkárske čižmy presúvajúce sa kúsok po kúsku ku mne. Keď zastali, motorkár si kľakol a po prvý krát na mňa prehovoril: "Takže, predpokladám, že ty si to dievča zo psychiatrie, čo? Aké je tvoje meno? Ale hlavne, prečo si mi ukradla moju motorku?" zahrmel mužov hlas. A na mňa to bolo v tom momente priveľa. Útek, stromy, hlasy, motorka, strely, lovci, cudzinec, nehoda, žlté smrtiace oči a nakoniec to, v čom som tak neúprosne dúfala. Temnota.     

Komentáre: