7.KAPITOLA

"Počkaj!" skríkla som a zobudila sa. Chrbát ma bolel a denník tlačil do boku. Slnko svietilo ako na steroidoch a pri uchu mi bzučala včela. Proste idylka. Čo sa mi to snívalo? Mysli, Rina, mysli. Vedela som, že to bolo dôležité. Už zase. Spomenieš si, keď to budeš potrebovať," povedal ženský hlas. Paráda, takže mi niekto lezie do hlavy.

Mrkla som na ruku. Tetovanie tam stále bolo, dôkaz, že asi nešaliem. Ale ako ho zakryjem? Nemôžem naveky chodiť v tričku s dlhým rukávom. Intuitívne som zavrela oči a predstavila si, ako sa tetovanie vyfarbuje do odtieňa mojej pokožky. Vtom mi začal, veľmi nevhod, vibrovať budík. Rýchlo som ho vypla a zistila, že je deväť hodín ráno. Zobrala som veci z balkóna, šmarila ich na posteľ a postavila sa pred skriňu. Naťahovala som ľavú ruku po oblečení a zostala prekvapene zízať. Tetovanie zmizlo. Teda... Vlastne nie. Len splynulo, tak ako som si to predstavila. Skúsila som to znova. Farba sa menila, ale len z fialovo-modrej na moju a späť. Pri zmene mi rukou prebehli zimomriavky. Bol to príjemný, upokojujúci pocit.

...

Hoci teta Evelyn nič nenaznačila, bolo mi jasné, že náš dobrý vzťah zanikol. Keď som vošla do izby, pozrela na moju odhalenú ruku a zmraštila obočie. Tetovanie nebolo viditeľné, no ona akoby ho videla. A hnusilo sa jej.

Kvôli zlému pocitu som sa jej vyhýbala, ako sa len dalo. A denník som mala skoro stále pri sebe. Bolelo ma stratiť dôveru v tetu, ale jej správanie vzbudzovalo neistotu.

Problém bol, keď sme šli na pláž. More milujem, ale nemohla som nechať knihu len tak. Preto som na nej vyskúšala svoje... schopnosti. Predstavila som si denník naberajúci farbu prostredia ako chameleón. Bingo! Dokázala som to aj s otvorenými očami. Najskôr som ju chcela vziať so sebou, ale nakoniec som ju skryla medzi Joshove veci.

Do konca výletu som už nepočula žiadne hlasy ani nemala sny-nesny. Pokračovala som v čítaní denníka a dozvedala sa nové informácie. Pochopila som, že Portál je jedinečná brána, ktorú otvárajú Strážkyne, pričom aj ja som jedna z nich. Môžem sa ním dostať, kam len chcem. No, skôr mohla by som. Netuším, ako ho vytvoriť. Ostatné Strážkyne to opisujú ako prirodzený proces. Mňa z toho prirodzene bolela hlava.

Hľadala som mamu, keď som začula hlasy. "Nie, naozaj ju tu nenechám," hovorila mama nahnevane. "Ale no tak. Musela si vidieť tetovanie. Skôr jej pomôžem ja než ty," presviedčala ju teta Evelyn. "Navyše, tu nehrozí žiadne nebezpečenstvo," udrela na citlivú strunu. Naštvala ma, dobre vie, že mame ide vždy o naše bezpečie. "Zvláštne, počula som, že sa stretávaš s rodinou Moreau," chladne odvetila mama. V tej chvíli som vošla do izby. "Mami, písal mi Cam, vraj spolu robíme projekt a poznáš našu školu, určite to má byť čo najskôr. Kedy si vravela, že ideme domov?" pýtala som sa. Tvárila som sa naivne, ale postrehla som mamin víťazoslávny úškrn a podráždenosť v očiach tety.

"Mami? Môžem s tebou hovoriť?" zaťahala som ju za rukáv ako malé dieťa. Prechádzali sme sa po záhrade a ja som hľadala správne slová. "Pamätáš si rozprávky, ktoré som ti hovorievala?" začala mama. Pokrútila som hlavou. "Boli o vílach a ľuďoch. Jedna bola obzvlášť smutná, no mala si ju najradšej." Hľadala som vo svojej pamäti, ale bolo to ako so snami. "Kedysi dávno, v inom svete žila víla s tmavými vlasmi a očami. Odlišovala sa tým od ostatných víl a občas jej to prišlo ľúto. Raz, keď bola veľmi smutná, zjavila sa pred ňou brána. Zvedavá víla vstúpila a ocitla sa v našom svete." Začalo sa mi niečo mariť. Podobalo sa to na Celestinin príbeh v detskom spracovaní. "Tu sa na ľudí podobala. Mala ich rada a oni mali radi ju. Jeden chlapec sa do nej zaľúbil a aj ona do neho. Vzali sa a mali spolu malú dcérku. Chlapcov brat im však závidel. Páčila sa mu bratova manželka." Túto časť mi mama nikdy nepovedala. Pochopila som,že mi ide prezradiť, čo stalo so Celestine. "Bol veľmi žiarlivý, chcel ju, jej moc a poklady, ktoré boli v jej svete. Jednej noci prišiel k nim domov a vyzval brata na súboj. Víla prišla na pomoc svojej láske. Držala zlého brata v šachu. Otvorila pre neho cestu k nej domov a prikázala mu, aby vzal ich dcéru. Nikto nevie, čo sa ďalej stalo. Víla však umrela a aj zlý brat," dokončila mama. Počkať, počkať. "To je všetko?" zisťovala som. Kde je v tom príbehu Belle? Ako zomrela Celestine a Jacques? "Nič viac, bohužiaľ, neviem," smutne povedala mama. Chcela som jej všetko vyklopiť, ale niečo ma zadržalo, akýsi vnútorný pocit. V maminých očiach som však videla pochopenie. Minimálne tušila, ako sa veci majú. Potvrdili to aj jej slová. "Možno sa bojíš a cítiš sa sama. Nezabúdaj však, že máš nás. Mňa, ocka a Josha." Pochybovačne som zdvihla obočie a uškrnula sa. "A teta Evelyn?" opýtala som sa vážne. Mama si vzdychla. "Neviem. Nemám ani poňatia."

...

Práve som si zbalila veci, keď do izby vošla teta Evelyn. "Takže Catherine, čo ti povedala Lauren?" opýtala sa. Zaťala som zuby. "To, čo som potrebovala vedieť," odvrkla som. Tetin prístup sa mi jednoducho nepáčil. Prestala som jej veriť.

Evelyn musela vybadať moje pocity, pretože povedala: "Nemysli si, neprajem ti nič zlé a nechcem ti ublížiť. Ponúkla by som ti pomoc, ale viem, že by si ju odmietla. Tak si vezmi aspoň toto." Vybrala z vrecka krištáľovú ampulku fialovej farby. Vlastne to bol prívesok, zavesený na dlhej retiazke. "Hm... Tak ďakujem. Čo to je?" Teta sa záhadne usmiala. Vážne?! Ešte stále sa niekto chce hrať na hádanky? "Uvidíš." No, uvidím. Maximálne tak seba v zrkadle. Zavesila som si ampulku na krk a zavrela tašku. Denník som mala už dávno v batohu. Nemala som v pláne ukazovať knihu tete. "A pamätaj, Rina, keď budeš potrebovať úkryt, zavolaj mi. Pomôžem ti. Nie si Celestine, nie si v tomto svete sama." Prikývla som. Čo vlastne chce? Hnusia sa jej Strážkyne alebo nie? Bolo to zvláštne. Navyše aj mama aj teta sa tvárili, akoby som bola bohvieako výnimočná. A pritom sa len vlastnila starý denník, zvládla zmeniť farbu divného tetovania a zopár nie úplne salónnych trikov. Nič špeciálne. Samozrejme, všetko sa javilo nadprirodzené, ale nedokázala som sa brániť, útočiť ani vyvolať ten Portál. A teraz som mala divnú ampulku. Niežeby som tušila, na čo ju budem potrebovať. "Tento dom mi bude chýbať. Je úchvatný," zhodnotila som pravdivo. "Ďakujem. Nechám ťa."

Veci boli zbalené, takže som sa postavila pred zrkadlo a snažila sa upraviť. Dlhé, tmavé vlasy neboli schopné držať tvar. Po chvíli som to vzdala a vyplazila na svoj odraz jazyk.

Zrazu sa v zrkadle objavila tvár. Nebola úplne ľudská, ale rozhodne patrila k osobe mužského pohlavia. Mal takmer čierne vlasy, ale... Akoby v nich prebleskovalo zlato. Dotkla som sa rukou skla. Nič. Zamračila som sa. "Kto si?" vyletelo zo mňa. Tvár už ale zmizla. Rozprávam sa sama so sebou.

Zdola na mňa zakričal ocino. Hodila som pohľad na veľkú tašku a prevesila batoh cez plece. Myšlienkami som vzniesla tašku do vzduchu a premiestnila ju k dverám. V tom momente ich otvoril ocino a tašku odniesol.

Zbehla som za ním k autu, kde sa teta lúčila s mamou. Nasadli sme a s Joshom jej kývali, až kým nám dom nezmizol z dohľadu. Cítila som váhu denníka v ruksaku a zaumienila si, že ho budem nosiť všade. Mala som tušenie, že sa mi zíde.

Komentáre: