1. KAPITOLA - "Zmena je život"

Tak, ako každé ráno, som vstala a zišla dole po schodoch na raňajky. "Dobré ráno" pozdravila som rodičov a začala som si chystať raňajky. "Dobré ráno" odpovedali mi rodičia. "Zbaľ sa, dnes odchádzame" dodala mama. Na takéto oznamy som už bola zvyknutá, o sťahovaní len málokedy zistím skôr ako zopár hodín pred odchodom. 

Dnes tomu nie je inak, čo pre mňa znamená rýchlo sa naraňajkovať, čím skôr si zbaliť kufre a zavolať tým pár ľuďom, ktorých som za posledný mesiac stihla spoznať, aj keď viem, že o nich už asi nikdy viac nebudem ani počuť. Pri takomto štýle života si nenájdete veľa priateľov, nemáte kedy... S niekým sa síce zoznámim, ale skôr, ako sa stihneme lepšie spoznať, musím sa odsťahovať a takto to ide stále dookola. Občas sa síce stane to, že si na mňa jeden z mojich "chvíľkových" priateľov spomenie, no aj tak to skončí maximálne pri zopár správach cez Facebook.

Napriek tomu sa mi podarilo získať aj dvoch stálejších priateľov. Sú nimi dvojičky Ella a Leo Brooksovci. No aj s tými som v trochu častejšom kontakte len vďaka tomu, že sa moji rodičia priatelia s ich otcom Joshom. Brooksovci, podobne ako my, cestujú po svete a tak sa vidíme len vtedy, keď sa ocitneme niekde neďaleko od seba, ale aj to je aspoň niečo.

Jednoducho pri tomto štýle života je veľmi zložité byť čo i len trochu normálnym teenagerom. Vždy som chcela vedieť, aké je to vracať sa na začiatku školského roka do tej istej školy, ktorú by som už dobre poznala a nemusela stále hľadať jednotlivé učebne. Aké je stretávať sa každý deň s kamarátmi a spolužiakmi a možno aj stretnúť niekoho, do koho by som sa po prvý raz v živote naozaj zamilovala.

Všetko toto sú však iba pekné sny a nádej, ktorá ma nikdy ani po všetkých tých rokoch neopustila a nikdy neopustí. Občas je nádej na lepší život jediné čo mám, ako napríklad vtedy, keď mi rodičia povedali, nech si rýchlo zbalím najnutnejšie veci, lebo musíme okamžite odísť. Už vlastne ani neviem, aký dôvod na sťahovanie mali vtedy, vždy je to totiž niečo iné. Občas sa sťahujeme kvôli otcovej práci, občas kvôli maminej alebo kvôli čomukoľvek inému, čo rodičom napadne.

Keď nad tým vlastne takto rozmýšľam, tak párkrát sme sa už sťahovali aj bez toho, aby mi povedali nejaký pádny dôvod, jednoducho mi iba zopakovali svoje heslo "Zmena je život" a ďalej som sa ich už spytovať nemohla.

Nechápem, ako je to možné, ale mám taký pocit, že mojich rodičov to neustále sťahovanie baví. Vždy mi túto "úžasnú" správu oznamujú s takou veľkou radosťou, ale kto vie, možno sa za tie roky už len naučili radosť z takýchto vecí dobre predstierať... 

Občas mám však pocit, akoby ich niečo trápilo a niečoho sa obávali, ale netuším, čo by to mohlo byť. Keď som sa ich na to skúsila opýtať, iba ma vysmiali a presviedčali ma o tom, že sa mi to len zdá. Ja však vidím, že určite niečo čo predo mnou taja - či už kvôli mne samej alebo kvôli sebe a raz prídem na to, čo to je.