10. KAPITOLA

Tráviť piatkové poobedie robením projektu znie otravne, ibaže takmer čokoľvek, čo robíte s Camom, je zábava. Je ten typ človeka, ktorý vám zdvihne náladu aj v čierny deň. Mám pri ňom pocit, že sa poznáme od malička, hoci sme sa stretli na prijímačkách.

FLASHBACK

"Koniec! Prosím, nechajte papiere na lavici a odíďte z triedy." Položila som pero a vzala si veci. Moje oči boli otvorené, ale myšlienky mi utekali a myseľ sa sústreďovala v iných sférach. Zrazu ma okolo pása schmatli ruky a potiahli dozadu, k rozhodne chlapčenskému telu. Bol to dostatočný podnet na návrat na Zem. Pred mojimi očami sa zjavila biela stena, len pár centimetrov od nosa. Zarazene som zažmurkala a vymanila sa z objatia svetlovlasého chlapca. Veľmi pekného, mimochodom. "Čo...?" začala som, ale hneď ma prerušil. "Skúšala si prejsť cez stenu? Lebo ak áno, mrzí ma, že som ťa prerušil. Som si istý, že s rozbitým nosom by si asi vyzerala dobre, ale aj takto ti to pristane," usmieval sa priateľsky. "Ďakujem ti. A neprerušil si ma, prechádzanie cez stenu mám vo štvrtky. Mohol by si..." rukou som mu naznačila, aby sa posunul. Nechápavo na mňa pozrel, no potom sa mu vyjasnilo a uhol mi z cesty. Vyšla som z triedy a mierila ku dverám. Trapas, to len ja môžem ísť proti stene. "Inak, volám sa Cam." Ach, ale tento rozhovor už skončil. Kývla som a pokračovala v ceste. "Nie, neboj sa, nečakal som, že mi povieš svoje meno. Dozviem sa ho v prvý deň pri predstavovaní." Istota v jeho hlase ma pobavila, ale aj trochu rozhorčila. "Si si dosť istý, nezdá sa ti?" Chlapec - Cam - iba pokrčil plecami. "Mám veštecké schopnosti. Tááákže... Začína tvoje meno na C?" opýtal sa svojím "tajomným" hlasom. Inokedy by ma to pobavilo, avšak zo všetkých písmen v abecede, aká je pravdepodobnosť, že sa trafí? Rozhodla som sa vrátiť mu prekvapenie. "Tááákže..." môj veštecký hlas znel akoby som sa nevedela nadýchnuť, "máš cudzokrajnú národnosť? Si teda prisťahovalec?" Prvé bola istota (videla som mu do papiera, keď vyplňoval základné údaje), druhé dedukcia podľa prízvuku. A trafila som klinec po hlavičke. Otvoril ústa, aby sa opýtal, odkiaľ to viem, ale ja som zbadala mamino auto a rozbehla sa bez rozlúčky. "Vidíme sa na zápise!" zakričal za mnou.

KONIEC FLASHBACKU

"Cítim sa ako v deň prijímačiek," vytrhol ma zo spomienok Cam. Začudovane som naňho pozrela. "Prečo?" "Lebo si pred chvíľou tesne minula stĺp. Tu odbočíme," potiahol ma za ruku. Ulica, v ktorej sme sa ocitli, bola plná moderných domov pravdepodobne dosť bohatých ľudí.

Smerovali sme k živému plotu z túj. Cam otvoril bránku. "Tadááá..." rozhodil rukami ako hosteska. "Vitaj u mňa. Mama je doma, inak je dom prázdny. A zavri ústa, vletí ti do nich mucha," viedol ma ku vstupným dverám. Čo povedať, dom bol úžasný. Priestranný, s mnohými oknami a nádhernou, hoci jednoduchou záhradou okolo. Vošli sme dnu a moje omráčenie by asi pokračovalo, kebyže niet postavy v hale. "Ehm... Mami, toto je Rina. Rina, mama," predstavil nás Cam a prisahala by som, že sa červenal. Žena okolo štyridsiadtky sa na mňa príjemne usmiala a jemným hlasom povedala: "Ahoj, Rina, som rada, že ťa konečne spoznávam." "Teší ma, madam." Pokrútila hlavou. "Volaj ma Renné. Tak chcete pomôcť?" Cam vzal do ruky nejaké kľúče. "Neskôr mami, najprv si zložíme veci. Necháme všetko v labáku." Nervózne som prestúpila. "Prosím, smiem si u vás odskočiť?" Nebola som si istá formuláciou vety. Francúzština mi nikdy problém nerobila, teraz však všetky vety vyznievali nepatrične. "Samozrejme, na konci tejto chodby odboč." "Ďakujem."

Cam a Renné odišli do najbližšej miestnosti a ja som šla nájsť WC. Podľa inštrukcií to malo byť ľahké, ibaže Renné nespomenula, či mám odbočiť doľava alebo doprava. Otvorila som teda jedny dvere a obajvila knižnicu. Chcela som zatvoriť dvere, keď ma zaujal portrét nad pracovným stolom. Pristúpila som bližšie a videla tvár mladého šľachtica, krásneho, ale trochu... Nebezpečného? Viac ma však vydesilo meno pod portrétom a poznanie, ktoré mi rozsvietilo myseľ. Jacques Moreau. Rovnako ako Cam. Cameron García Moreau.

Komentáre: