2.KAPITOLA

Kúpila som si lístok a sadla si k oknu. Vždy som si automaticky sadla naľavo. Neviem, či je to tým, že som ľaváčka alebo som blbá. Za každým mi tá žiarivá guľa svietila do tváre a keďže takú novinku ako klímu tento autobus zatiaľ nespoznal, po piatich minútach zo mňa lial pot. Keď sa autobus pohol, oprela som sa a začala premýšľať o všetkých tých lžiach, ktoré mi dnes povedali. Ani Lucie nevedela pravdu o Belle. Belle sama, mi zanechá list s jasným odkazom: Nemôžem o tom hovoriť, lebo niekto počúva. To znamela veta: Nadanie je naša najsilnejšia zbraň! Používali sme ju, keď sme sa bavili o chalanoch a niektorý z nich stál blízko. Nikto okrem mňa a nej nepozná skutočný význam vety. A tretia, pre mňa najnepochopiteľnejšia lož. Madame Fleur povedala, že na seba tú skriňu stiahla, ale tie police padli na jej chrbát. Ak by hovorila pravdu, knihy by padli smerom do jej tváre a hrudníka. Ale prečo? Krytie niekoho, kto vám chce ublížiť je... Nelogické. Uznávam, nepoznám Fleur veľmi dobre. Možno má minulosť, s ktorou nie je úplne vyrovnaná. Ale aby kryla nepriateľov? Aaaaaghr! Neznášam tento pocit nevedomosti a bezmocnosti. Oprela som sa hlavou o okno. Ako o Belle niečo zistím? Treba začať tými ľuďmi, čo po ňu prišli. Mohli to byť hľadači talentov. Nie, to znie ako z amerického filmu. Ale talent a krása je to najhlavnejšie na Belle. Chcem tým povedať, áno je aj inteligentná a vtipná, ale keby ste ju stretli na ulici, všimli by ste si krok a vzhľad. Na druhej strane, jej rodičia by ju nikdy nenechali zavrieť. Takže ma bude určite kontaktovať. Hm.. Žeby som sa strachovala zbytočne? Nie, to nie. Dám Belle týždeň, čo je... Budúc piatok. Ak sa mi neozve... budem pátrať. Ale... Z myšlienok ma vyrušilo prudké zastavenie autobusu. Obzrela som sa a zistila, že sme pri zastávke a narýchlo nastupuje akýsi chalan. " Prepáčte, nevšimol som si, že už je tu bus," povedal ospravedlňujúcim hlasom šoférovi. Len som prevrátila očami. Je veľmi ťažké nevšimnúť si také veľké vozidlo, verte mi. Hoci ja, keď sa zamyslím, žijem vo vlastnom vesmíre, divný (a dosť znepokojujúci) zvuk, ktorý vydáva autobus sa tam vždy dostane. Chalan si to zamieril ku mne. "Ahoj, smiem si prisadnúť?" opýtal sa. Prikývla som a v mysli sa pozastavila. Vzadu sedí párik uchichotaných blondínok a nie, že by som mala nízke sebavedomie, ale vidím realitu. Zvyčajne. No dobre, tak 12 percent svojho času jej venujem, ale je to viac než nič. Skrátka a jednoducho, v porovnaní s nimi som priemer. Vlastne by som ho vôbec nemala zaujať. Navyše je tu aspoň 15 voľných miest. " Som Ángel," predstavil sa. "Trošku sa preceňuješ, nezdá sa ti?" podpichla som ho. Musela som však uznať, že s plavými vlasmi a sivými očami mu bol trošku podobný. Uškrnul sa a... Nič. Žiadne jamky v lícach.

Aká škoda. Síce ma fyzicky nepriťahoval, ale jamky v lícach je vždy pekné vidieť. Áno, som šialenec. "Nuž, rodičia mali zmysel pre humor," vysvetlil a sám sa akoby zabával na súkromnom vtipe. Keďže sme spolu mali presedieť ešte aspoň 15 minút, predstavila som sa. " Ja som Rina." Ángel naklonil hlavu. " Pekné meno. Nikdy predtým som ho nepočul," zadíval sa na mňa a čakal vysvetlenie. Žeby si myslel, že pozná všetky mená sveta? Minimálne to tak znie. " Je to prezývka," stručne som objasnila. Nemám rada ľudí, čo zožrali všetku múdrosť sveta. Ani jeden z nás nič nehovoril. V duchu som si povzdychla " Si tu nový? Veď vieš, tu sa ľudia poznajú," nadhodila som tému. Pousmial sa. " Áno, som tu nový. Prisťahoval som sa tento týždeň." Nadvihla som obočie. "Sám?" "Áno, mám 19, takže už sa rodičia neboja pustiť ma von," zavtipkoval. Rodičia ma až tak neprekvapili, ale skôr to, že si môže dovoliť byt. " A prečo práve sem? Chcem tým povedať, mám to tu rada, ale nie je to práve miesto, kde chcú žiť mladí ľudia." Úchvatné, teraz zniem ako nejaký dospelý človek. A potom celý náš rozhovor zaklincoval. Čo rozhovor, celý deň. Jedným nádychom na mňa vysypal: "Prišiel som hľadať svoju kamarátku. Že vraj ju uniesli alebo niečo také. Volá sa Belle Lawrence."

Komentáre: