8.KAPITOLA

Sedela som v lavici a dopisovala si poznámky, keď sa ozval známy hlas. "Tak ty si si leňošila v Seville, zatiaľ čo my sme si užívali hodiny matematiky a astronómie? Nehanbíš sa?" Cam.

Zdvihla som obočie. "Náhodou, astronómia je fajn." Vážne bola. Len sme sa učili súhvezdia a iné vesmírne telesá. Nechceli s nami ísť veľmi do hĺbky, iba tak, aby odhalili prípadný talent. Bavilo ma pozorovať hviezdy, hoci to určite nebolo moje nadanie.

"Jasné, lebo každému sa chce tráviť utorkové noci v škole," pochybovačne zatiahol Cam a roztiahol sa na lavici za mnou.

"Akoby si mal priateľku, ktorej by si sa venoval," uťahovala som si z neho. Hoci ich mohol mať na každom prste päť, žiadna v ňom nevzbudila záujem. Jeho modré oči a plavohnedé vlasy mu zabezpečovali dostatočnú ženskú, dievčenskú a občas aj mužskú pozornosť a pod jeho úsmevom sa ľudia roztápali. Veľmi dobre to vedel a často to využíval. Niežeby som mu to mohla vyčítať. S mojimi svetlomodrými veľkými očami a nevinnou tvárou sme vytvárali anjelskú dvojicu. Iba tí, čo nás poznali, vedeli, že od anjelikov máme ďaleko.

"Čo s tým projektom?" vypytovala som sa. "Ach, to vieš, máme si spraviť test krvi, ja tvoj a ty môj. Jeden druhému máme odobrať krv a zistiť nejaké hodnoty z tabuliek. Nie som si však istý, či ti dám do ruky zbraň v mojej blízkosti. Poznám tvoju šikovnosť," podpichol ma. "Jemne" som ho švihla do ramena.

"Au! A ja gentleman som ti chcel ponúknuť môj labák v piatok poobede, aby sme nemuseli zostávať v škole," hodil po mne ranený pohľad.

Nemohla som nevyužiť príležitosť: " A to nemáš v piatok nič lepšie na práci?" spýtala som sa nevinne. Namiesto odpovede po mne hodil ceruzku a ja po ňom gumu. Naťahovala som sa po zvýrazňovačke, ale moje bojové úmysly zrušila učiteľka kreslenia a maľby a prepichla ma podráždeným pohľadom. Cam bol jej miláčikom, hoci sa jeho kresby až desivo podobali kresbám môjho brata, keď mal päť rokov. Niežeby som ja bola práve Picasso. Bohužiaľ, nemám správne pohlavie, takže som sa automaticky dostala na listinu neobľúbených ľudí.

"Slečna Lanclose, to, že nie ste pôvodom Francúzska, neznamená, že pre vás neplatia pravidlá našej školy. Predpokladám, že mi rozumiete. Ak by ste však mali problém s jazykom, ohláste sa u jednej z francúzštinárok," povedala ľadovo.

Uškrnula som sa. "Nebojte sa, nemám žiadny problém s jazykom," dala som dôraz na posledné slovo a pokračovala: "Ak by sa niečo vyskytlo, preberiem to s Camom."

Za sebou som začula smiech. "Neviem, či mám dostatočné skúsenosti na doučovanie," ozval sa.

Učiteľka len prižmúrila oči a nahnevane rozdala papiere. "Dnes máte voľné kreslenie!" vyštekla.

Hodila som cez plece mučenícky pohľad na Cama, ktorý mi ho oplatil. Boli sme si istí, že maliari nie sme. Voľné kreslenie znamenalo dlhé rozmýšľanie nad tým, čo vlastne budeme kresliť.

Keď som ani po pol hodine nič nemala, osvietilo ma. Pred očami som si prestavila výhľad z balkóna domu tety Evelyn. Jeho jasné črty som zmenila na ceruzkové ťahy. Potok sa zastavil, stromy sa nehýbali. Videla som les a jeho okolie ako nakreslený náčrt a túto predstavu som vtlačila na papier.

Chvíľu sa nič nedialo, potom sa zrazu začali objavovať stromy. Po minúte bola kresba kompletná a ja som sa len podpísala na zadnú stranu. Schovala som svoje veci a po zazvonení vystrelila z triedy. Nepotrebovala som počúvať dotieravé učiteľkine otázky a poznámky.

Zamierila som na Prejavy a Verejné Vystupovanie, jednu z mojich obľúbených hodín. Už z názvu bolo jasné, o čo ide a fungoval v tom jednoduchý systém. Raz za polrok každý žiak odprezentoval svoj prejav na určitú tému a trieda s vyučujúcim ho ohodnotili. Sadla som si na ľavú stranu, teda na jedno z miest pre vonkajšiu porotu. Bola to časť triedy, ktorá hodnotila postoj, mimiku, prácu s hlasom a podobne. Zvyšok tvoril obsahovú porotu, čiže posudzovali, o čom je text. Svoju prezentáciu som mala za sebou, dalo sa predpokladať, že sa mi bude ľahko hodnotiť. Ibaže myšlienky mi stále utekali k Strážkyniam. Poštípala  som sa do ruky a vynadala si: Dávaj pozor!

Kriticky som pozrela na spolužiačku. Klady: pekná výslovnosť, jasný hlas, príjemný zjav. Zápory: prestupovanie, prehnaná gestikulácia, časté potriasanie hlavou, nedostatočná sugestívnosť. Na lavicu mi priletel papierik, práve pri písaní posledného slova. Platí ten piatok? Prevrátila som očami. Vieš, že existuje fb? A áno. Len sa uškrnul.

Cez prestávku sme pokračovali v načatej konverzácii. "Nezdá sa ti osobnejšie písať lístočky?"

Predierala som sa študentmi, ktorí zaplnili chodby a pritom sa snažila prekričať ich: " Možno, ale je to zaostalé. Sme v technicky vyspelej dobe."

Ten pako sa začal smiať. "Hovorí dievča, ktoré príbehy píše ručne a počítačov sa desí ako modelka tukov," štuchol ma. Bola to pravda, technika ma neznášala odmalička. Nenútili ma chodiť na hodiny informatiky, čo mi Cam nesmierne závidel. Hneď prvé vyučovanie skončilo zavírovaným počítačom a nejakou neznámou poruchou. Pritom som ho len zapla! Mobil mi konštantne odmietal poslušnosť a v aute som sa radšej ničoho nechytala. Som skrátka technický typ.

"To neznamená, že žijem sto rokov za opicami," zahundrala som.

Cam ma objal okolo pliec. "Čo máš za hodinu?" opýtal sa, on mal už spomínanú informatiku. "Voľno. Mám hodinu na čítanie a tak," sladko som sa usmiala.

"Ulievák, fakt. Nechodíš do školy a ak sa uráčiš prísť, tak len na posledné dva dni a navyše máš voľno. Zato ja musím trpieť na angličtine prízvuk, ktorý sa nedá prežiť a učiť sa veci, ktoré už dávno viem," sťažoval sa.

Áno, jedna zo super vecí, teda pre mňa. Môj otec je Angličan, Camova mama Španielka, takže po spravení testov nám odpustili každému jeden jazyk. Lenže Cam žil niekoľko rokov v Anglicku, takže jeho úroveň prevyšuje jazykové schopnosti lady Densyovej. Verte mi, tej nerozumie nikto.

Odprevadila som ho k učebni a zamierila do knižnice s úmyslom vyhľadať slovník starej angličtiny. To viete, angličtina v roku 1871 v podaní Cordelie Lanclos sa diametrálne líšila od mojej. Pridajte k tomu ozdobné písmo a môže to byť staroveká latina v hieroglyfoch.

Slovník som hodila do tašky a dorábala úlohy. Po desiatich minútach veľmi zaujímavej matematiky som upadla do spánku, z ktorého ma prebudili až vibrácie mobilu. "Haló?" ozvala som sa. "Ahoj, tu Ángel. Predpokladám, že už si sa dozvedela zopár... zaujímavých vecí." Ha, ani nevie, aké. Vlastne asi vie, no a čo. "Áno, chcela by som s tebou hovoriť. Máš čas v sobotu?" "Jasné, čo tak u mňa o tretej? Príde aj moja sestra, nemusíš sa ničoho báť, len nechcem preberať tieto záležitosti vonku." Chvíľu som uvažovala a nakoniec súhlasila. Až po zložení som si uvedomila, že číslo som mu nedala.

Po škole som zamierila k madame Fleur. Sklamalo ma, keď som na jej dverách zbadala ceduľku: Vrátim sa v pondelok. Prezvonila som ocinovi a čakala kým po mňa príde. Celý čas som cítila mrazenie na chrbte a tak ma potešil pohľad na známe auto. Nastúpila som a začala hľadať v taške dobošky, jednu pre mňa, jednu pre ocina. Na vrchu vecí v batohu ležal odkaz.

Nedeľa 15:00, knižnica. M

Komentáre: