13.KAPITOLA

Stála som nad posteľou a pozerala na denník. O chvíľu mi išiel autobus, ale ja som ešte nebola rozhodnutá... Vziať ho či nevziať? Od Ángela mi asi nič nehrozilo a jeho sestra by mohla byť rovnaký prípad a predsa... Veriť niekomu zbrklo je hlúpe a nevyplatí sa to - nikdy. Vtom ma osvietilo. Samozrejme! V myšlienkach (aj v realite) som knihu zmenšila a skryla ju do ampulky - náhrdelníku od tety Evelyn. Asi to výrobca nepredpokladal, ale vyriešilo to môj problém. Kto by už len hľadal knihu v prívesku?

Narýchlo som zbalila kľúče, mobil, peňaženku, doklady a zapaľovač do kabelky a rozlúčila sa s rodičmi. "Čaute! Vrátim sa!" zakričala som do obývačky a utekala na zastávku. Našťastie už bol máj a tak nehrozilo, že sa zahluším na ľade či skočím do veľkej kaluže, čo sa mi stáva bežne. Dobehla som pár minút pred príchodom autobusu a užívala si vôňu pokosenej trávy. Toto by mi Londýn nikdy neposkytol v takom tichu. 

Príjemné počasie ukľudnilo moje rozbúšené srdce a napäté nervy. Ani som si neuvedomovala veľkosť svojej nervozity, kým zo mňa neopadla. Bohužiaľ, nie nadlho. Pretože hoci môj nástup do autobusu bol bezproblémový a milo som sa usmievala na všetkých pasažierov, výraz sa mi zmenil na skúmavý, keď mi zrak padol na mladé dievča s oranžovými vlasmi. Ángel , sediaci vedľa nej, sa stal nepodstatným. Jeho sestra ma totiž prepichovala pohľadom, sčasti zvedavým a sčasti vydeseným. Jej krehký zjav spôsoboval, že som ju chcela objať a utešiť, ale v mozgu mi blikala kontrolka. Cítila som jej vplyv, moc, ktorú mala. A to sa mi predtým nestalo. Došlo mi, že to nebude slabá slečinka, ba čo viac, od nej bude závisieť, čo sa dnes dozviem.

Podišla som k nim bližšie. "Ahojte." Ángel sa usmieval ako slniečko, ani čoby nemohol byť lepší deň a aj jeho sestra sa pousmiala. "Som rád, že sa znova vidíme. Rina, rád by som ti predstavil svoju mladšiu sestru, Aryu. Arya, toto je Catherine Lanclos." Podali sme si ruky, avšak ruky sa mi dotkol iba vánok. "Podobáš sa na Celestine. Je to zvláštne," ozval sa takmer šepot. Nadvihla som obočie. "Poznali ste ju?" obrátila som sa na Ángela, ale on len pokrútil hlavou. "O chvíľu sme u mňa, tam sa porozprávame. Ako si sa mala?" Uniklo mi odfrknutie. Čo som mu mala povedať? Jasné, nič extra príjemné som sa tento týždeň nedozvedela, ale netrpela som žiadnou chorobou, obklopovala ma rodina. Navyše ma otravovali hrdinky v knihách, ktoré sa vyplakávali na desiatich stranách, ale nič neurobili, nikomu nepomohli, iba sebecky ľutovali samé seba. Radšej som si sadla na voľné miesto a premýšľala, aké otázky položím súrodencom.

...

V Ángelovom byte sa mi hneď naskytla príležitosť overiť teóriu o Aryi. Ángel šiel uvariť čaj a ostali sme samé v obývačke. Dievčina už nadobudla trochu farby, pôsobila reálnejšie. "Máš veľa otázok, prosím nehanbi sa," vyzvala ma. "Prečo si na dotyk bola ako duch? Takmer som necítila kontakt rúk." Nahlas to znelo divnejšie než v mojej hlave. Ale slová už sa nedajú vrátiť. "Je to komplikované a poprepájané s inými dôležitými informáciami. Skúsim ti vysvetliť nielen schopnosti nášho druhu," po vvyslovení "nášho" som mierne nadskočila, " ale aj situáciu, v ktorej sa nachádzame. Ako si už asi pochopila, sme rasa s magickými schopnosťami, najčastejšie nazývaní férovia. Mágia je rôznorodá. Celestine otvárala portály, Belle manipuluje aurami a ja... S nami cestujem. Dokážem sa dostať vo viac-menej hmotnej podobe na akékoľvek miesto na svete, ak som ho už niekedy videla. Čím viac premiestnení na jedno miesto, tým lepšie mi to ide. Bohužiaľ, neexistuje spôsob reálneho pohybu medzi domovom a týmto svetom." Otvárala som ústa na otázku, ale Arya ma zarazila. "Moje telo je v našom svete, spím a stráži ma môj nevlastný brat. Preto na dotyk nie som ... úplná." Kývla hlavou na znamenia konca. Rýchlo som zhodnotila jej slová a spôsob, akým to hovorila. Neklamala, čo povedala, myslela vážne. Vtom mi napadlo... "Koľko máte rokov? Viem, že Belle poznala Celestine, pričom Celestine zomrela pred asi 400 rokmi. Ako je to možné?" vychrlila som. Ani malé dieťa pred vianočným stromčekom nemohlo byť nedočkavejšie ako ja. "Sme takmer nesmrteľní. Môžeme umrieť, samozrejme, príroda by nedovolila takú nespravodlivosť. Žijeme však oveľa dlhšie, nestarneme, kým to sami nechceme. Ángel a Belle sa narodili približne v rovnakom čase ako Celestine, ja mám skutočne 16 rokov a ty..." "Ja?! Nie som predsa férka," námietka zo mňa vyletela ešte pred jej premyslením, ako zvyčajne. Môj otec je človek, a predsa čarujem, či čo to vlastne robím... Arya na mňa pozrela. "Ty to nevieš? Krv férky sa nedá zriediť. Hoci máš predkov ľudí, ich gény sa ťa dotkli len fyzicky. Prečo ti to Belle nepovedala?" pýtala sa neveriacky, zatiaľ čo moja hlava hučala chaosom. Hlas znel malátne. "Belle zmizla skôr, ako som sa dozvedela...Všetko. som nesmrteľná?" vykoktala som. To nie je možné. Nemôžem byť človek a potom zrazu férka. Arya mi však nič nevyvrátila, ba naopak. "Si férka rovnako ako ja a Belle. Ale je tu jedna vec... Vieš, keď Celestine zomrela, nevedeli to. Mama hovorila, že netušili o jej osude, až kým nezmizla kráľovná.

Komentáre: