3. KAPITOLA

Zobudila som sa na ukrutnú bolesť hlavy a na zvonenie v ušiach. Snažila som sa rozpamätať, čo sa stalo, no moje spomienky sa vynárali príliš pomaly. Útek, bar, lovci, motorkár, ďalší útek .... . Motorkár! S trhnutím som sa posadila, čo nebol práve dobrý nápad. Pred očami sa mi zatmelo a moje rebrá protestovali strašným spôsobom. Keď aspoň tá tma vyprchala, zistila som, že sa nachádzam v obrovskej posteli, ku ktorej určite museli dávať plánik, inak sa mohlo ľahko stať, že keď sa človek dostane pod nesprávnu prikrývku či vankúš, už sa odtiaľ nevyhrabe. Po bokoch postele stáli nočné stolíky s lampami a zem pokrývali jemnučké chlpaté koberce. Okná boli zastreté závesmi, no slnko si i tak našlo špárky, cez ktoré sa vtislo do izby. Miestnosť dopĺňalo už iba kreslo v rohu a cezeň bola prehodená nadýchaná deka. Izba mala dvoje dverí, ktoré dávali aspoň šancu k úteku.

So zaťatými zubami som zliezla z postele a v rámci mojich obmedzených schopností som sa došuchtala k prvým z nich. Opatrne som stlačila kľučku, zatlačila a nazrela dnu. Kúpeľňa..., teda obrovská kúpeľňa! Chudobnejšia rodina by z toho urobila menší trojizbový byt. Veľká vírivka, presklený sprchový kút, mramorová doska s dvojitým umývadlom ... . A to je televízor?! Jasné, takí, ako on, si môžu dovoliť dokonalosť. Teda, aspoň na povrchu, no vo vnútri sú to monštrá. Oči mi zablúdili naspäť k umývadlu, vedľa ktorého bola kôpka úhľadne poskladaného čistého oblečenia. Oči sa mi automaticky stočili na to moje špinavé a roztrhané. Že by som si ho zobrala? Už-už som naťahovala ruku, keď som si všimla lístoček na vrchu kôpky.

Pred útekom by si sa mohla aspoň osprchovať!

Potom sa obleč a zíď dole. Už na Teba čakám.

To bolo celé. Nič viac, nič menej. Zatvorila som oči a rozmýšľala, do čoho som sa to zasa namočila. Šťastena ma evidentne opustila, ale vlastne si ani nepamätám, či bola niekedy prítomná. Otvorila som oči a pozrela som sa do obrovského zrkadla, ktoré pokrývalo celú stenu nad umývadlami a doskou. Hľadela na mňa otrhaná, špinavá, strapatá a doráňaná osoba, ktorú som niekedy poznala. Zrakom som rýchlo prebehla celú kúpeľňu, no okrem toho, že bola zladená do posledného detailu, ešte aj farba mydla a kefy na chrbát ladila s ostatnými doplnkami, som nevidela nič iné divné. Ale hlavne, nikde som nevidela žiadnu kameru. Opatrne som sa vyzliekla, vošla do sprchy a pustila si takú teplú vodu, ako som len zniesla. Na poličke v sprche bolo niekoľko sprchových aj vlasových šampónov, síce iba mužské, no neváhala som ich použiť. Na trikrát som si vydrhla vlasy a potom som si začala drhnúť telo. No hoci som ho drhla hodnú chvíľu, stále som bola špinavá, poškvrnená. Krv z mojich rúk sa nedala odstrániť, výkriky v mojich ušiach neutlmil ani hukot vody, ale čo je najhoršie, nemohla som odstrániť jeho dotyk. Stále tam bol, stále som ho mohla cítiť. Bol neustálou pripomienkou, že mu navždy patrím. Začala som sa drhnúť ešte viac, špongia nestačila, tak som si na pomoc zobrala kefu na telo. Drhla som sa a drhla, snažila som ňou odstrániť to utrpenie, tú bolesť, ktorá ma celú pohltila. Zacítila som, že už znova začínam plakať. Moje slzy sa miešali s do červena sa sfarbujúcou vodou. Triasla som sa až tak, že moje nohy to už nevydržali a podlomili sa. Dopadla som na tvrdú dlažbu s rachotom, no nestarala som sa. Čím viac som tam ležala, tým viac som premýšľala nad tým, že už ho nikdy nebudem môcť zo seba zmyť, že už tam zostane navždy ako memento, že mu patrím. Slzy mi začali tiecť ešte viac, začalo sa mi ťažšie dýchať, v hrdle sa mi vytvorila obrovská hrča a moje pľúca sa mi snažili odoprieť prívod kyslíka. Všetko to na mňa dopadalo, všetko ma stláčalo, všetko na pohlcovalo. Cítila som sa, ako keby som padala a padala a padala ... až tak hlboko, že už v prvej tretine som si myslela, že je koniec. Pripadala som si rozlámaná na bilión maličkých kúsočkov, ktoré už postupne odplavovala pustená voda. Cítila som sa ako duch, ktorý blúdi svetom a nikto ho nevidí, necíti ani nepočuje. Bola som stratená. Stratená až do chvíle, než sa okolo mňa neobmotali pevné ruky a neťahali ma na nohy. Bol to zlomový bod v mojom živote, o ktorom som zatiaľ netušila.

"Nie, nie, nie, prosím, už viac nie! Už nemôžem, prosím nechaj ma tak," mrmlala som si popod nos, snažiac sa vykrútiť z pevného zovretia.

"Prestaň, ženská, chcem Ti len pomôcť," zadunel hlas pri mojom uchu. Panika dosiahla svoj vrchol a ešte skôr, než som si stihla niečo uvedomiť, moje telo začalo jednať za mňa. Kopala som, škriabala, krútila sa a kričala. Jediné, čo som chcela bolo, aby ma pustil.

"Kurva ..." bola reakcia, keď som zasiahla jeho telo, zrejme na nejakom citlivom mieste. Dobre.

"Do prdele, čo sa to tu deje?" ozval sa druhý hlas od dverí. Sú dvaja. Dvaja! Začala som sa mu vzpierať ešte viac. ´Už nikdy v živote.´ To je to, čo som si pomyslela. Nie, to je to, v čo som dúfala. A aj keď som si myslela, že to nie je možné, panika na mňa zaútočila ešte väčšou silou. Hádzala som sa ako ryba na suchu, hrýzla som a nechty som mala od škriabania úplne dolámané.

"Vypadni, znervózňuješ ju! Iba to svojou prítomnosťou zhoršuješ," počula som zrevať chlapa, ktorý ma držal, na čo druhý muž so zatvorením dvier zmizol.

"No tak, baby, ukľudni sa. Nikto Ti tu nechce ublížiť. Skús nad tým porozmýšľať." Zdalo sa, ako by ten muž prehováral ku mne, no jeho hlas nedokázal ku mne preniknúť, cestou do mojej mysle sa niekde strácal.

"Hej, počúvaj ma. Skús ma vnímať," skúsil to znovu, no ako aj pokus predtým, nepreniklo to do môjho vedomia.

"Prosím, maj zľutovanie. Ja už viac nemôžem! Prosím, nechaj ma tak. Už si dostal, čo si chcel," vzlykala som. Možno si myslíte, že to bolo trápne, ale ak zažijete to, čo ja, ak pocítite to, čo ja, až potom ma môžete súdiť. Moje telo sa triaslo, neviem, či od zimy, strachu alebo od vyčerpania. Možno zo všetkého spolu.

"Prosím, prosím, prosím ....nie, nie, nie...!" pokračovala som v brblaní ďalej. Prestala som bojovať, vedela som, že to nemá význam. Nikdy nevyhrám, nikdy nebudem voľná. Vždy ma bude vlastniť. Ochabla som mu v náručí, zostala som bez pohybu, úplne som to vzdala. Jediné, čo naznačovalo moju paniku, bol prúd sĺz, stekajúci po mojej tvári. Ruky, ktoré ma držali, sa začali postupne hýbať a ja som sa snažila pripraviť na tú mučivú chvíľu. Modlila som, aby to skončilo čo najrýchlejšie. Zatvorila som oči, čo však nezabránilo slzám stále tiecť a zadržala som dych. Ako sekundy ubiehali, nič sa nedialo. Počula som, ako sa muž postavil a pohol sa naprieč miestnosťou. Jeho kroky sa ozývali na drevenej podlahe. Stále som mala zatvorené oči, pretože som sa až príliš bála otvoriť ich. Po chvíli jeho kroky zasa zaduneli podlahou a začali sa ku mne približovať. Čím bližšie boli, tým viac som sa triasla. Keď už boli úplne pri mne, môj dych sa vrátil späť a ja som roztrasene vydýchla. Čakala som na trest, ktorý mi bude udelený za môj útek. No ten nikdy neprišiel. Namiesto toho jemný plyšový materiál pohlcoval moje nahé telo. Iskierka nádeje sa predrala z môjho podvedomia - že by mal so mnou predsa len trocha zľutovania? Alebo to bola ďalšia z jeho zvrátených hier? Zmätene som otvorila oči, no predo mnou nestál muž, ktorého som očakávala. Nie, bol to motorkár z minulej noci. Poriadne ma zabalil do deky a uterákom mi utrel tvár. Potom mi nežne odhrnul vlasy z tváre, čo bolo v úplnom rozpore s jeho drsným vzhľadom. Nebol to on! NEBOL. TO. ON. Moje slzy strachu sa zmenili na slzy šťastia. Nie som späť! Nedostal ma! Jemne ma chytil za bradu, nadvihol mi hlavu a ja som pozerala priamo do jeho očí.

"Teraz ma musíš počúvať. Neublížim Ti, nemám o to žiadny záujem. Chcem Ti pomôcť, no musíš spolupracovať. Hlavne sa ukľudni. Neviem, o kom to rozprávaš, v žiadnom prípade však nie som nijaký .... ." Než stihol dopovedať vetu, hodila som sa mu od šťastia okolo krku a hlavu som mu zaborila do hrude. Motorkár, pravdepodobne od prekvapenia, zostal úplne stuhnutý, no nakoniec sa jeho ruky pevne obtočili okolo mňa. Po chvíli ma zdvihol do náručia, presunuli sme sa ku posteli a spolu so mnou si na ňu sadol

"Je to v poriadku, baby. Som tu. Som pri Tebe. Už si v bezpečí," zašepkal mi do ucha. Obtočila som mu moje ruky ešte tuhšie okolo krku a po prvýkrát v živote som sa cítila naozaj v bezpečí.

Komentáre: