3. KAPITOLA - Zmiznutie

Zrazu sa ozval akýsi buchot. Neochotne som sa zobudila z krásneho sna a pretrela si oči. Bolo skoré ráno, ale keďže bolo leto, všetko už bolo zaliate slnečným svitom. Rozhliadla som sa okolo seba na hornatú krajinu. Sedela som v aute pred našou chatou.

'Museli sme doraziť len nedávno a rodičia ma asi nechceli budiť. Ale čo to bol za hluk?' uvažovala som, zatiaľ čo naokolo zrazu vládlo až znepokojivé ticho.

Chcela som vystúpiť z auta a preskúmať to, no keď som sa pokúsila otvoriť dvere zistila som, že sa to nedá. Nervózne som znova potiahla kľučku. Nič. V aute som bola zamknutá.

'Prečo by rodičia zamykali auto, keď vedia, že som stále v ňom?' spýtala som sa samej seba.

Ešte raz som sa rozhliadla a vpredu som zbadala otvorené okno. Preliezla som k nemu a začala rozmýšľať nad tým, ako a či vôbec by sa ním dalo preliezť. Bola som síce dosť chudá a relatívne nízka, avšak okno bolo vcelku malé. Akosi podvedome som pozrela do zeme a na rohožke som zbadala niečo kovové. Zohla som sa a zdvihla som kľúče od auta a ešte nejaký pokrčený papierik. 'Toto je čím ďalej tým divnejšie' hovorila som si popri odomykaní dverí.

Vystúpila som z auta a šla rýchlym krokom priamo ku chate. Vonku bolo už teraz príjemne, cez deň bude určite riadne horúco. Bolo ešte o to teplejšie, že vonku vládlo bezvetrie. Pripadalo mi to ako akési ticho pred búrkou.

Aj dvere na chate boli zamknuté. Už som začínala byť nervózna. Znova som sa obzrela okolo seba, či neuvidím rodičov, ale naokolo nebolo mi živej duše. Zaklopala som na dvere, "Mami? Oci? Ste tu?" zakričala som. No skôr, ako som stihla zistiť, či je niekto vo vnútri, za rohom domu niečo s kovovým zvukom spadlo na zem.

Rozbehla som sa tým smerom a skoro som zakopla o prevrátené kovové vedro. 'Tak to bol ten zvuk' uvedomila som si. Zrazu som rovno pred sebou zbadala postavu utekajúcu lesom. Rozbehla som sa za ňou tak rýchlo, ako som dokázala. Nebola som práve najlepšie bežkyňa, vlastne všeobecne som nebola dobrá v športoch. Teraz som však netušila, kde sú rodičia a toto bol jediný človek v okolí, ktorý by o nich mohol niečo vedieť.

'Keby na to nemal dôvod, neutekal by predo mnou' presviedčala som samú seba o zmysle celej tejto naháňačky. Pozbierala som všetky sily a bežala lesom za tou záhadnou postavou tak rýchlo, ako snáď ešte nikdy.

Tou postavou vlastne bol nejaký vysoký muž. Mal na sebe dlhý čierny plášť so zlatými symbolmi a v ruke držal biele vrecúško s rovnakým vzorom.

Už mi dochádzal dych, no aj tak som sa snažila bežať ďalej. Les sa začal dvíhať do strmého svahu a ja som začala za mužom výrazne zaostávať. Bola som ešte len v polovici svahu, keď som pomedzi stromy videla, ako muž vybehol na okraj svahu a...'a skočil?!' Pozbierala som posledné zvyšky síl a dobehla som ku skalnatému zrázu.

'Kam zmizol? Nemohol predsa skočiť a ani sa len tak vypariť. Čo sa to tu, do pekla, deje? Kde sú moji rodičia?' myšlienky mi chaoticky behali hlavou.

Pre istotu som sa ešte pozrela dole a obávala som sa najhoršieho, ale ani tam po ňom nebolo ani stopy.

Jediné, čo tu po ňom zostalo, bol útržok čiernej látky s kúskom neznámeho zlatého symbolu. Symbol nebol na látke vyšitý ani nalepený, či namaľovaný, ale bol akoby jej súčasťou, teda aspoň taký som z neho mala pocit, a na slnku doslova žiaril. Toto bolo vážne čím ďalej tým divnejšie...

Komentáre: