5.KAPITOLA

Celé telo sa mi chvelo. Necítila som však ani tak strach, ako skôr hnev. Posledné dva dni sú ako zle končiaci vtip. Akoby som bola šachová figúrka, ktorou hráč pohybuje nelogicky, len z rozmaru. Ani som sa nepokúšala hľadať logické vysvetlenie, prečo a ako sa kniha zjavila v batohu. Odpoveď by mi nepomohla. Namiesto toho som ju otvorila, preskočila venovanie a prešla na ďalšiu stranu. Malá časť mňa dúfala, že tam začne príbeh. Samozrejme, nebolo to tak.

Na stránke sa nachádzalo množstvo podpisov. Lúštila som písmo. Cecily de Lanclos. Christine de Lanclos. Chloe Lanclose. Vždy krstné meno začínajúce na písmeno C a rôzne podoby priezviska Lanclose. Môjho priezviska. Všetky boli napísané na osobitnom riadku a zostal tam práve jeden, sedemnásty. Čakal na... Mňa?

Otočila som list a... Nič. Strany, biele ako sneh (no vlastne skôr žlté), neobsahovali nič. A tých strán tam boli mnoho. Odhadovala som to na 500, ak nie viac. Kto by vlastnil prázdnu knihu? Jeden človek možno, ale toľkí? Nie to je... Hlúposť. Vrátila som sa k podpisom a podvedome zdvihla pero, pohodené vedľa. Ako v tranze som sa šla podpísať.

Hrot pera sa takmer dotkol papiera, keď sa ozvalo klopanie na dvere. "Rina? Ak nie si vybalená, kašli na to. Spravíš to potom," ozval sa hlas tety Evelyn, jemne rozochvený. "Stalo sa niečo?" pýtala som sa cez dvere. Knihu som zaklapla a schovala do šuplíka. "Nie," počula som odpoveď a mala som pocit, že zašomrala "zatiaľ". Prešla som to bez komentára. "Už ideme obedovať, tak zbehni dolu. Hneď potom pôjdeme spolu do mesta na trh. Vyzerá magicky. Však uvidíš. Porozprávam ti novinky zo sveta." Kývla som a vzápätí mi došlo, že to teta nevidí. "Jasné, teším sa." A vravela som pravdu. Schmatla som letné, vzdušné šaty a rýchlo sa o nich nasúkala.

Josha som našla na terase. "Mama a ocino sa išli pozrieť na záhradu," oznámil. Typické, myslela som si. "A kde budeme jesť?" zisťovala som. "Tu a už som hladný," zamrnčal. Začala som sa smiať, nech sa svet postaví na hlavu, môj braček má vždy bezodný žalúdok. Sadla som si vedľa neho a objala ho. Snažil sa vykrútiť, ale nemal šancu. "Toto sme už dlho nevideli," smiala sa mama, ktorá sa práve aj s ocinom vrátila z obhliadky. Prevrátila som očami. Nebola som veľmi objímací typ. Ani dotykový. Na terasu vstúpila teta Evelyn a niesla jedlo. Neuvedomila som si, aká som bola hladná, až kým som nezacítila obed.

...

Prechádzala som slnečnými ulicami a pozorovala pouličných predavačov. Buď vyjednávali so zákazníkmi alebo sa ich snažili prilákať. Hoci bola sobota, hluk a vrava sa rozliehali po okolí. "A vtedy mi zišla na um spásonosná myšlienka. "Môžeme ísť na slonoch!" skríkla som na sprievodcu a ten, celý šťastný, začal čosi vybavovať s majiteľom," dokončila teta rozprávanie. "Ale, no tak! To nemôže byť pravda?! Ja sa celý rok nudím a ty zažívaš dobrodružstvá z románov. Kde je spravodlivosť!" sťažovala som sa so smiechom. Možno som sa nenudila posledný týždeň, ale inak? Knihy ma vytrhávali z fádnosti, bohužiaľ som nemohla čítať každú chvíľu. Chodila som do školy, von s kamarátmi, ibaže nič z toho ma nejako extra nenapĺňalo. Príbehy tety Evelyn mi dokazovali, že taký nie je život všetkých ľudí. Samozrejme, bola som si vedomá, koľko toho mám, rodinu, priateľov, domov. Len moja rozmarnosť sa nedala úplne potlačiť.

Teta spustila ďalší príbeh a ja som hltala každé slovo. Tak som sa zasnívala, až mi unikol celý skutočný svet. Ako slepá som vrazila do jednej panej. Odskočila som a hneď sa začala ospravedlňovať. Potom som si uvedomila, že hovorím po francúzsky a rýchlo prešla do španielčiny. " Lo siento mucho. No la he visto porque estaba soňando," chabo som vysvetľovala. (Veľmi ma to mrzí. Nevidela som vás, lebo som snívala.) Pani však dobrácky pokrútila hlavou a zdvihla si k očiam moju ruku. "Dieťa moje, neospravedlňuj sa za fantáziu. Je pravda, že ulica nie je najlepšie miesto na snívanie, ale občas si nemôžeme pomôcť. Pozri," ukázala na moju ruku, " tu je napísané, že je to tvoja najdôležitejšia zbraň. Si ochrankyňa iných, tých, čo ešte sama nepoznáš. Strážiš priechody a v živote ťa čakajú mnohé ťažké rozhodnutia. Si posledná, no nepoznáš sa, aspoň zatiaľ. Výnimočnosť z teba srší a aj keď si teraz prídeš nepodstatná, onedlho budeš ..." Nedozvedela som sa, čo. Teta Evelyn vytrhla ruku od tej pani, veštkyne, a bez jediného slova ma tiahla ďalej. Snažila som sa vytrhnúť, obzrela som sa, aby som si mohla zapamätať tvár jasnovidky, ale bola preč. "Prečo si to spravila?" dožadovala som sa vysvetlenia. "Ale, no tak, hádam neveríš tým výmyslom. Pravdepodobne ťa chcela okradnúť," mávla rukou teta. Zamračila som sa. Nikdy som ju nevidela jednať tak povýšenecky a nezdvorilo. Zatiahla ma do jednej kaviarne a objednala dve kávy so sebou. "Vôbec tak nepôsobila. A nepovedala nič zlé. Ani len si nepýtala peniaze!" namietala som. Evelyn si vzdychla a naraz pôsobila staršie, unavenejšie, strhanejšie. Zaplatila kávy a druhým vchodom sme sa ocitli pri našom aute. Teta trvala na tom, že sa odvezieme a teraz jej to prišlo veľmi vhod. Chcela som sa vrátiť alebo aspoň odhaliť dôvod tetinej reakcie, ale z jej výrazu som usúdila, že najmúdrejšie bude nechať ju tak. Zatiaľ.

Celou cestou sme mlčali. Do pamäti som si ukladala slova veštkyne, aby som ich mohla neskôr zanalyzovať. Po príchode som sa neurčito rozprávala s mamou a potom sa zavrela do izby. Chcela som niekomu zavolať, pohovoriť si, ale nebolo komu. Pochybovala som, že by ma niekto potom považoval za normálnu. Nakoniec som si obliekla plavky a zavolala rodičov a Josha či by sa nešli kúpať. Ísť k moru sa nikomu nechcelo a tak sme sa namočili aspoň v bazéne.

Bola som pod vodou a pozerala sa ako vyzerajú lúče, keď začula tichý hlas v mojej hlave. "Urob, čo ti radí intuícia. Nečakaj zbytočne," vravel. Vynorila som sa a obzrela okolo seba. Rodičia sa rozprávali a Josh ležal na nafukovačke. Kto so mnou hovoril? Vari už naozaj blúznim?

Vyliezla som z vody, osušila sa a vybehla do izby. Narýchlo som sa osprchovala a ešte s mokrými vlasmi sa sklonila na komodou. Otvorila som šuplík a vytiahla knihu. Bez ďalšieho rozmýšľania som pretočila na stránku s podpismi a na posledný riadok pridala moje meno.       

Komentáre: