ÚLOMKY ŽIVOTA
UPOZORNENIE
Prosíme, aby ste NEkopírovali príbeh, nikde ho NEzverejňovali ani ho NEšírili ďalej. Autor má vyhradené VŠETKY práva. Vopred vám ďakujeme za pochopenie :) .
Kedysi som mala všetko, čo si človek môže priať. Skvelých a chápavých rodičov, verných priateľov a roztomilého, malého, tučnučkého mopslíka menom Barón a myslela som si, že už mi nič nechýba. No potom som stretla jeho a všetko sa zmenilo. Moje meno je Clary. A ak nemáte radi smutné konce, ani nepokračujte ďalej.
Prvé, čo ma privítalo, bola temnota. Temnota s lúčom svetla. Keď ľudia hovoria, že na konci nájdeš svetlo, možno sa až tak nemýlia. No tí, čo tvrdia, že je to vlak, majú absolútnu pravdu. Cítim sa, akoby ma prešla lokomotíva s dvadsiatimi vozňami. V hlave mi triešti, oči ma štípu a bolí ma každý nádych. Niekto so mnou jemne trasie a ja mám v tom momente chuť mu jednu vraziť. No, aj keď to by som najskôr musela vládať... A tak iba lenivo otvorím jedno oko, a potom aj druhé. Stojí nado mnou moja mama s uslzenou tvárou. "Ahoj zlatíčko. Ako sa cítiš?" Spýta sa ma, obavy vyryté v tvári. "Je mi celkom fajn. Kde som to?" Pomaly sa obzerám po miestnosti a zisťujem, že som v nemocnici. Mama na mňa pozrie smutnými očami. "Ach, zlatíčko, je mi to všetko tak ľúto. Keď si prechádzala cez priechod, niekto do teba narazil autom a utiekol z miesta činu. Dáky pán zavolal záchranku a previezli ťa sem. Máš zlomené rebro a modrinu na líci, ale inak by si mala byť v poriadku. Tvoj otec už išiel podať žalobu, aj keď veľmi neochotne. Chcel počkať, kým sa zobudíš." Všetko to na mňa vychŕli a môj mozog to spracováva veľmi pomaly. "Kedy môžem ísť domov?" chcem vedieť. "Ak pôjde všetko dobre, tak už zajtra. Dnes sa budú chcieť ešte na pozorovanie." Mama vykúzli nútený úsmev, no ja už zase zaspávam.
Na druhý deň ráno sa cítim už lepšie, minimálne ma už neštípu oči a s hlavou to už tiež nie je také hrozné. Po niekoľkých ranných vyšetreniach ma konečne pustili domov. Mama išla napred, čaká ma v aute. Konečne si môžem dať dole to hrozné nemocničné oblečenie. Namiesto toho si obliekam kraťasy a tričko s krátkymi rukávmi. Pozriem na seba do zrkadla. Hnedé vlasy mám strapaté a orieškové oči priam kričia, že som unavená. No, a potom je tu tá modrina... Vzdychnem a vyjdem z miestnosti. Ako otváram dvere z izby na chodbu, trafím nejakého chalana. Bohovia! Je prekrásny. Blonďavé, rozcuchané vlasy, modré oči s iskrami šibalstva a krásne, plné pery. No a v tom to na mňa doľahne. Veď ja som ho tresla dverami! " Ježiš, si v poriadku? Nič ti nie je? Je mi to tak ľúto. Naozaj som ťa nechcela buchnúť. Iba som vychádzala z izby a proste sa to stalo. Som to ja ale nešikovný človek..." Položí mi ruku na ústa. Keď sa na neho konečne pozriem, usmieva sa od ucha k uchu. "Veľmi rád sa nechám buchnúť, ak to bude od teba. Som Lucian." Dá preč ruku z mojich úst. Usmejem sa na neho. "Som Clary." Zatvári sa vážne. "Hmmm. Clary. Páčiš sa mi. Nechcela by si ísť na rande?" pýta sa. Páni! Veď ho sotva poznám. "Vôbec ťa nepoznám. A nepôjdem s tebou von iba preto, že som do teba vrazila dverami. A okrem toho, pýtaš sa to každého dievčaťa, ktoré stretneš?" Aj keď som si nemyslela, že by to bolo možné, usmial sa ešte viac. "Nie, iba teba. Život je mrcha a ja som sa naučil brať si z neho, čo chcem. A v tomto momente si to ty. Takže sa stretneme zajtra večer o siedmej pred nemocnicou." Otočil sa na odchod, no čosi ho zastavilo. "A mimochodom, Clary, nie neberiem ako odpoveď." Potom už naozaj odišiel a nechal ma tam stáť s otvorenými ústami. No a presne takto ma našla moja mama. "Clary, zlatko, čo sa stalo?" Pozerá na mňa a čaká. Pohľad jej oplatím a prehovorím: "Tak teraz mi vážne neuveríš..."
Samozrejme, moja mama sa toho chytila. A preto som teraz tu. Vážne si myslím, že som mala byť radšej ticho. "Takže si prišla." Príjemný hlas sa ozve spoza mňa a ja neodolám a usmejem sa. "To vieš, rada experimentujem." Otočím sa na Luciana, ktorý mi v tom momente vyrazí dych. Je ešte nádhernejší, ako si ho pamätám. Pomaly si ho obzerám, áno, priznajme si, okukujem. "Páči sa ti to, čo vidíš?" pýta sa a mne tým dáva jasne najavo, že je to najsebavedomejší a najarogantnejší človek, ktorého poznám. "Aaaa... tak, ujde to." Skonštatujem. Pravda je taká, že klamem. Je to ešte lepšie...
Keď sa vrátim ten večer domov, nemôžem sa prestať usmievať. Moja hlava je plná Luciana a ja sa bojím, ako to bude pokračovať, keď mi dokázal popliesť hlavu už za jeden jediný večer. Vyjdem po schodoch do izby a vytočím moju najlepšiu kamarátku Jenny. "Tak ako?" pýta sa dychtivo. "Bolo to úžasné. Nie, dokonalé. On bol dokonalý. Bol pozorný, otváral mi dvere, odsunul mi stoličku a keď sme išli ku mne domov, dal mi sako, aby som nenachladla. Nikdy v živote by som nepovedala, že by vôbec nejaký chalan bol takto pozorný, nie to ešte typ, ako je on." Povedala som jedným dychom. "To vyzerá nádejne," odpovie mi. Som si istá, že vraví ešte niečo, no ja nedokážem myslieť na nič iné, iba na Luciana...
Smejem sa a snažím sa utiecť Lucianovi. Bohužiaľ, je rýchlejší a keď ma chytí, zvalí sa so mnou na zem. Pretočí ma na seba a zmäkčí tým môj pád. Ležíme na lúke a slnko svieti priamo na nás. Usmievame sa jeden na druhého a keby nás niekto videl, pomyslel by si, že sme blázni. A možno aj sme, pretože keď začne pršať, ešte stále sme rozvalení na tráve. Ani jednému z nás sa nechce vstať. Nikdy v živote som sa necítila tak pokojne. Je to, akoby to nebolo ani skutočné a pritom viem, že sa mi táto chvíľa vryje ako do srdca, tak i do pamäte.
Ako plynú mesiace, začínam si byť istá, že sa do neho postupne, ale isto zamilovávam. To je niečo, o čom som si myslela, že nikdy nezažijem. A aj napriek tomu cítim, že je to láska. Je to úžasné. Každý jeho dotyk vnímam nespočetnekrát silnejšie, jeho vôňa je výraznejšia, než vôňa iných, ale najkrajší je ten jeho hlas. Je priam až neuveriteľné, ako silne ma to k nemu tiahne. Ako dokonale do seba zapadajú naše telá. Áno, som si istá, že má svoje tajomstvá, ale tiež som si istá, že keď bude čas, prezradí mi ich.
"No, ani to nebolo také ťažké, že?" opýta sa ma. Usmejem sa a poviem: "Kebyže ma tak nerozptyľuješ, išlo by to ľahšie." Usmeje sa na mňa a pritiahne si ma bližšie. "Kebyže ma tak nerozptyľuješ, učilo by sa mi ľahšie." Zašepká mi do ucha. "Kde si sa vlastne naučil tak dobre matematiku?" Otočím sa na neho. Uhne mi pohľadom a poškriabe sa na hlave. "No, vieš, ja som predčasne absolvoval..." Predčasne absolvoval? "Ou, hmmm... tak fajn. Už vieš, kde ideš na vysokú?" spýtam sa ho. Odkašle si a odmieta sa na mňa pozrieť. "No, vieš, ja na vysokú nejdem," odpovie tým tónom, že ďalej sa na túto tému už nebudeme baviť... Ako veľakrát. Napríklad keď sa ho opýtam, či so mnou niekam nepôjde a on naznačí, že ma rodinnú akciu. Alebo ako strávil deň a jeho odpoveď je ´dobre´. A milión iných vyhýbavých odpovedí. "Toto robíš stále. Vyhýbaš sa odpovediam, keď sa pýtam na rodinu, na školu či na kamarátov. Lucian, sme spolu už tri mesiace, ale ty mi stále neveríš. Najskôr som to chápala, akceptovala som to, ale ty mi stále neveríš. Najskôr som to chápala, akceptovala som to, ale ty mi stále nechceš povedať, čo sa deje a..." Lucian začne kašlať... no nie je to obyčajný kašeľ... je to akoby nemohol dýchať... akoby sa dusil! "Lucian, si v poriadku? Lucian, no tak, pozri sa na mňa!" Slzy sa mi tisnú do očí. Kde mám ten prekliaty telefón?! Obzerám sa dookola, až kým ho nezbadám. Zoberiem ho a vytáčam záchranku. "Haló? Potrebujem sanitku na Owenovu ulicu, číslo domu štyri. Môj priateľ sa začal dusiť, neviem, čo mám robiť. Prosím, ponáhľajte sa!" Odhodím telefón, no obávam sa, že už nemá veľa času...
Keď sanitka dorazí, dávam Lucianovi prvú pomoc. Plačem, ruky sa mi trasú a ani neviem, či vlastne poriadne dýcha. Niekto ma zozadu chytí a ťahá ma od neho preč. Moje telo zaplaví kúsok po kúsku strach, že ak ma odvedú, už ho nikdy neuvidím. A preto začnem kričať a snažím sa dotyčnému vytrhnúť. Kopem a škriabem ako len môžem. Som si istá, že som danému človeku uštedrila pekné modriny a škrabance. Bojovala by som ďalej, no to, čo vidím, ma úplne ohromí... vyrazí mi to dych a ja úplne ochabnem. Dvaja sanitári berú Luciana do nemocnice. Má na sebe dýchaciu masku, je úplne bledý a ja by som stavila všetko na to, že ak by som sa ho dotkla, bol by úplne ľadový.
Neviem, koľko som v nemocnici, ani kedy prišli Lucianovi, či moji rodičia. Nevnímam nič, okrem strachu, že by som ho mohla stratiť. "Clary, Lucian sa pred nejakou dobou prebral. Chce s tebou hovoriť." Pozriem na osobu, ktorá sa so mnou rozpráva. Vyzerá ako Lucian, najskôr je to teda jeho mama. Postavím sa a prejdem tú krátku vzdialenosť, ktorá ma od neho delí. Keď vstúpim do jeho nemocničnej izby, pozerá sa na mňa. Vyzerá už oveľa lepšie. Nie je taký bledý, nekašle a nedusí sa. Pomaly pristúpim k nemu a snažím sa zadržať slzy. Musím byť silná, už iba kvôli nemu. "Ahoj" Poviem mu a snažím sa vynútiť úsmev. Sadnem si na stoličku vedľa jeho postele a chytím ho za ruku. "Milujem ťa," vypadne z neho. Sú to len dve slová, no ja viem, že práve v tej chvíli sa všetko zmení. Už ďalej nedokážem zadržiavať slzy. "Nikdy som ti nechcel ublížiť. Vedel som to od prvého okamihu, keď si do mňa vrazila dverami. Vyzerala si tak krásne, aj s tou modrinou na oku. A potom sa postupne začal stávať závislý. Závislý od teba. Každý okamih s tebou bol pre mňa vzácny, pretože som vedel, že môže byť posledný. Chcel som to ukončiť... tak veľmi... no nemohol som. Už niekoľko týždňov som ti chcel povedať pravdu, no nedokázal som to. Pred štyrmi rokmi som sa dozvedel, že mi zlyhávajú pľúca. Odvtedy to so mnou išlo dolu vodou... A posledných pár týždňov si to práve ty. Práve ty si tá vec, ktorá ma držala pri živote. Ty si tá osoba, ktorá mi dala nádej po dlhej dobe. Milujem ťa, Clary. Ty si tá osoba, ktorú chcem naposledy vidieť." Plačem, nie som schopná niečo povedať. Milujem ho celým svojim srdcom, celou mojou bytosťou, každým kúskom môjho tela a ja... nemôžem o neho prísť. Prístroje sa rozpípajú a ja viem, že už odchádza. Že odchádza navždy. A preto sa k nemu skloním, pobozkám ho a zašepkám mu do ucha slová, o ktorých viem, že už ich nikdy nikomu nepoviem: "Tiež ťa milujem."
Komentáre: