4. KAPITOLA - List

Nervózna a vyčerpaná som sa dotackala späť ku chate. Ako som sa obávala, stále tu nebol ani náznak prítomnosti rodičov. Veci boli stále v dodávke, dvere aj okná zatvorené a dokonca aj vedro stále ležalo na zemi. Prišla som k dverám a zdvihla kľúče, ktoré mi spadli na zem, keď som sa rozbehla do lesa. Vtedy som si spomenula na ten papierik, ktorý som našla v aute. Úplne som naň zabudla, vlastne ani neviem, kedy som si ho strčila do vrecka, ale bol tam. Rozprestrela som ho a prvé na čo mi padli oči, bolo telefónne číslo na zadnej strane, z opačnej strany bol otcovým písmom napísaný list:

Drahá Emily,

keď čítaš tento list znamená to, že si vo veľkom nebezpečenstve. Musíš byť veľmi opatrná pri výbere ľudí, ktorým sa rozhodneš dôverovať. Teraz ti naisto viem povedať len toľko, že môžeš dôverovať Brooksovcom. To, komu ešte zveríš svoju dôveru, je už na tebe, stačí ak sa budeš riadiť svojim srdcom, to ti vždy ukáže pravdu. S mamou teraz nemôžeme stáť pri tebe, ale sme si istí tým, že to zvládneš aj bez nás.
Si inteligentné, talentované a dobre vychované dievča, na to nikdy nezabúdaj. Práve to je totiž kľúčom k tvojmu víťazstvu.
Teraz sa hlavne musíš čím skôr skontaktovať s Joshom. Zavolaj mu na číslo, ktoré je napísané na zadnej strane tohto listu, nie na to čo máš uložené v mobile.
O mňa s mamou sa neboj, budeme v poriadku, len sme sa teraz dostali do trochu zložitejšej situácie a museli narýchlo odísť. Stále na teba myslíme a nikdy ťa neopustíme, aj keď pri tebe práve nie sme a máme ťa nadovšetko radi.

S láskou,

rodičia.

List som si prečítala ešte asi sto krát. Čítala som ho stále znova a znova, až kým mi nevypadol z trasúcich sa rúk na zem.

'To nedáva zmysel...ak by boli v poriadku, boli by teraz tu pri mne a nenechali by mi len nejaký blbý list! Kde sú? O akom nebezpečenstve to vlastne hovoria? Čo myslia tou "zložitejšou situáciou"? Prečo odišli bezo mňa?', mala som pocit, že som sa ocitla uprostred zlého sna, 'Prečo sa toto musí diať práve mne?'. Zdalo sa mi akoby sa svet navôkol mňa zrazu rozkrútil. Nejako som chytila rovnováhu a akoby v tranze som zdvihla list, na zväzku kľúčov som našla kľúč od chaty a vošla som dnu.

Okolitý svet som skoro nevnímala. Všetok nábytok v chate bol pozakrývaný bielymi plachtami. Teraz mi to však bolo úplne jedno, sadla som si na stoličku a ani som sa neobťažovala z nej plachtu strhnúť. Chvíľu som tam len tak sedela a pozerala do blba, zatiaľ čo mi v hlave zmätočne vírili myšlienky. Naozaj to bola len chvíľa, aj keď mne to pripadalo ako večnosť.

'Dosť!', rozkázala som si, 'Buď tu budem len tak sedieť a utápať sa v sebaľútosti, alebo budem konečne niečo robiť.' Vytiahla som z vrecka mobil a vyťukala som číslo napísané na zadnej strane listu.

"Prosím, kto je tam?" ozvalo sa z druhej strany telefónu.

"Josh? Tu je Emily. Netuším čo sa deje...Rodičia sú preč, nechali mi len nejaký list a číslo na teba..." hovorila som tak rýchlo, že mi pravdepodobne ani nebolo rozumieť, ale inak som to v tej chvíli nedokázala. V očiach ma pálili slzy. Keď ma Josh prerušil, zavrela som oči a zhlboka som sa nadýchla. 'Nie, nebudem plakať.' "Emily? Zhlboka dýchaj a skús sa trochu upokojiť. Ešte raz, čo sa stalo tvojim rodičom? Kde sú?" vypytoval sa keď som na chvíľu stíchla. Ešte zopár krát som sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Teraz však ani to veľmi nepomáhalo. "Netuším" na inú odpoveď som sa teraz nezmohla. "A kde si ty? A odkiaľ máš toto číslo? " pokračoval Josh v otázkach. Znova som sa pokúsila trochu upokojiť, teraz už o niečo úspešnejšie: "V chate. V liste od rodičov bolo napísané, aby som ti zavolala na toto číslo, nie na to, čo mám uložené v mobile. Neviem prečo a neviem ani, prečo by to malo byť v takejto situácii dôležité." "Dobre počkaj ma vo nútri v chate, ak teda máš kľúče a ja som za 10 minút tam. Ok?" inštruoval ma. "Ok. Kľúče mám. Budem tu." odpovedala som.

Hovor sa ukončil a ja som zostala sama v tom tichu. 'Ale ono je tu vážne až podozrivé ticho' pomyslela som si. Nastražila som uši, či nezapočujem aspoň štebot vtákov, ale aj tie boli úplne ticho. Mala som z toho divný pocit, akoby sa malo stať niečo zlé. Už som asi začínala byť paranoidná...

...

Zo zamyslenia ma prebral zvuk prichádzajúceho auta. 'Josh, konečne!', nie že by som naňho čakala nejako dlho, ale bola som rada, že je už tu.

Zaklopal na dvere chaty a ja som ho pustila dnu. Ani si nepamätám, kedy som ich zamkla.

"Ani nevieš, ako rada ťa vidím," povedala som namiesto pozdravu. "Ja som hlavne rád, že si v poriadku," odpovedal mi, povzbudzujúco sa usmial a začal sa rozhliadať po chate. Potom ma chytil za ruku a začal ma ťahať preč: "Poď musíme ísť. Potom mi podrobne porozprávaš, čo sa stalo, no najskôr ťa musím dostať do bezpečia." "Do bezpečia? Povie mi niekto konečne, o čo tu ide? Aké nebezpečenstvo mi hrozí? Všetci hovoríte len o nejakom nebezpečenstve, ale nikto mi nepovie o akom...A keď je to tu také nebezpečné, prečo ma tu rodič..."

"Psss", zahriakol ma Josh a zdvihol si prst k ústam. "Stíš sa Emily, niekto by ťa mohol počuť" zašepkal. Už sa mi zdalo zbytočné vypytovať sa, kto by ma asi mohol počuť uprostred lesa, aj tak by som pravdepodobne nedostala žiadnu odpoveď a tak som len prikývla a nechala sa odtiahnuť k autu.

"A čo dodávka? Čo naše veci?" spýtala som sa, keď sme nastúpili do auta. "Potom sa po ňu vrátim." ubezpečil ma Josh.

Komentáre: