3.KAPITOLA

Otvárala som ústa, ale akosi som nevedela, čo povedať. Belle mi o ňom nikdy nehovorila. Samozrejme, nepoznám všetkých jej priateľov, ale verte mi, povedala by mi o chalanovi s takým výzorom. Ako inak by však vedel, že Belle zmizla? "Odkiaľ ju poznáš?" opýtala som sa. "Sme kamaráti," povedal a nepokojne sa hmýril. Bol mizerný klamár. "Takže inak. Nikdy ťa nespomínala, očividne mi niečo tajíš a ja dnes nemám náladu na hry. Vysyp, čo vieš alebo vypadni," rozkázala som pevným hlasom. Čakala som , že začne uhýbať, posmievať sa mi, ale on na mňa pozeral s rešpektom. "Mrzí ma, že si zo mňa zmätená. Ja, aj celý môj druh, sme veľmi vďační. S Belle sa poznáme už oddávna. Ešte predtým..než...Veď vieš..." očami u mňa hľadá pomoc. Jeho "vysvetlenie" mi však na nechápavosti len pridalo. O čom to hovorí? " Ja netuším, o čom hovoríš. Ak je toto nejaký vtip, uisťujem ťa, že je mizerný." Jeho výraz sa zmenil na prekvapený. "Ty nič nevieš? O Belle? O našom svete?" zisťoval. Trochu ma to nahnevalo. Nepoznám všetky Belline tajomstvá, ale väčšinu áno. "Viem o Belle viac, než väčšina ľudí. Hovoríš nezmysly. A ak dovolíš, musím vystúpiť," oznámila som mu a zdvihla sa. Vyzeral, že ma chce zadržať, ale rozmyslel si to. "Všetko čoskoro pochopíš. Keď sa tak stane, nájdi ma, spolu zachránime Belle. Dovidenia," rozlúčil sa a odstúpil. Vybehla som z busu ako šialená a zhlboka som sa nadýchla. Svet... Nie, už sa nejdem sťažovať. Pred pol hodinou som sa ľutovala a nič dobré z toho nevzišlo.

S podobnými myšlienkami som došla domov. Hodila som si veci do izby a šla za mamou. "Ahoj, ako sa máš?" pýtala sa ma. Ach, keby si vedela. "Ale, dá sa. Dnes len nie je môj deň. A čo ty? Niečo nové v práci?" vyzvedala som, aby som odplašila divné myšlienky. Mama mi porozprávala, čo všetko sa dnes udialo a ja som medzitým jedla. Je fajn mať v živote aj niečo normálne.

...

Sadla som si na posteľ a začala sa hrabať v kabelke. Hľadanie mobilu bola náročná činnosť. Teda, možno by to nebolo také ťažké, keby som si občas upratala. Belle sa na mne smiala, nazývali sme to organizovaný bordel. Pousmiala som sa pri spomienke na prázdniny. Vždy sme spolu trávili dva týždne mimo domu. Čudovala som sa, že ešte nemáme ponorkovú chorobu. Vážne, ani jedna z nás nie je dokonalá, hoci viem, že tak Belle opisujem. Nechápeme sa vo všetkom, ale často vieme, na čo druhá myslí. Potriasla som hlavou. S povzdychom som kabelku obrátila a začala ju vytriasať. Na posteľ mi spadla kniha od madame Fleur. Bola som zvedavá, aká je to kniha a dúfala som, že ma iný svet rozptýli. Chytila som ju do rúk. Telom mi prešlo zvláštne vzrušenie, bol to podivný pocit. Opatrne som otvorila knihu. Samozrejme som čítala všetko, aj venovanie. Zvyčajne to boli milé slová, niekedy vtipné, inokedy dojímavé. Tieto mi však vyrazili dych. " Venujem Catherine Lanclose. Si naša nádej, ktorá žiari ako slnko." Rýchlo som knihu skryla pod deku, schmatla som pyžamo a so zrýchlením dychom vbehla do kúpeľne. Bolo mi fuk, koľko je hodín. Potrebovala som sa umyť, vyčistiť. Možno aj rozpustiť a tváriť sa, že nejestvujem. Napustila som vaňu plnú bubliniek, zhodila zo seba oblečenie a ponorila sa. Počúvala som zvuk padajúcej vody, zosilnený, keď som bola potopená. Po chvíli som sa vynorila a vypla vodu. Oprela som si hlavu a začala premýšľať. To venovanie bolo zvláštne, ale nič nemusí znamenať. Pre vyjasnenie, to ja som Catherine Lanclose. A pochybujem, že mi niekto venoval knihu. Musí to byť len náhoda. Škoda, že na ne neverím. Zahryzla som i do pery. Prečo môj mozog stále pracuje? Vypína sa, len keď čítam knihy alebo počúvam hudbu. A ešte na Belliných vystúpeniach. Onedlho by mala mať ďalšie. Tešila som sa naň, ale silne pochybjem, že nejaké bude. Nahrnula som penu k sebe a skryla do nej tvár.

...

Vošla som do divadla. Veľmi sa nezmenilo, akurát bolo prázdne. Lustre svietili slabo a vpredu sa týčilo pódium. Vždy ma to naň ťahalo. Aký by to asi bol pocit, stáť tam, s pohľadmi stoviek ľudí upretými na mňa?

Vystúpila som na balkón. Mnohokrát som videla predstavenia, ale tu som sa nikdy nedostala. S Belle sme hovorievali, že keď sa stane známou tanečnicou, budem mať VIP miesto na balkóne. Prechádzala som radmi a šaty mi šušťali. Počkať, aké šaty. Pozrela som sa na seba. Mala som oblečené večerné šaty fialovej farby a k nim pasujúce topánky. Rozhliadla som sa okolo seba. "Haló? Je tu niekto?" Zvolala som. Chladné ruky mi zakryli oči. Strhla som sa a prudko sa otočila. Výkrik mi zamrel v hrdle. "Belle!" zapišťala som a objala ju. "Čo sa stalo? Kam si zmizla?" vypytovala som sa, kým sme si sadali. Jej zelené oči žiarili. "Som taká rada, že ťa vidím. Bála som sa, že sa to nepodarí. Vedela som, že nenaletíš na tie hlúposti, čo ti povedali. Tí idioti si myslia, že si úplne blbá alebo čo." Áno, to znie ako Belle. Pokračovala. "Netuším, kde sa nachádzam. Vlastne mi ani nehrozí nebezpečenstvo, ale nechať ťa v neistote by bol podraz. Snažím sa odčiniť chyby," pousmiala sa. "Aké chyby?" mračila som sa. Jasné, vyviedla zopár blbostí a chudáci chalani, s ktorými flirtuje. Ale chyby? Kde sme, v melodráme? "No tak, Belle, sklony k teatrálnosti mám ja," stisla som jej ruku. "To je pravda," rýpla si. "No a čo, aspoň nie som hysterka," uškrnula som sa. Videla som, že niečo tají. Síce to znie, akoby som bola detektor lží, ale proste Belle poznám. "Tak syp, čo sa deje. Už sme si objasnili, že nie som hlúpa, tak sa mi zver. Dám ti moju "psychologickú analýzu"," naznačila som úvodzovky. "Kiežby som mohla. Ale je tu toľko pravidiel. Neznášam ich," zahundrala. Prevrátila som očami. Tak to bolo vždy. Ak jej niekto niečo prikazoval, nechcela to spraviť. Uťahovala som si z nej, že je ako malé dieťa aj keď som ju chápala. "Belle, netuším, čo je toto za bláznovstvo. Cítim sa ako Alenka, ktorá spadla do králičej diery. Ja som asi spadla na hlavu." "To už dávno," odvetila Belle. Odignorovala som ju. " Nezdržuj hovadinami. Odvádzaš moju pozornosť, ale nejde ti to." Belle na mňa uprela pohľad. "Nemôžem ti nič povedať. Keď budeš oboznámená so zopár vecami, možno." Vybuchla som. "Vážne?! Podajte si ruky s Ángelom. Vlastne so všetkými. Ako sa mám niečo dozvedieť, keď každý klame alebo čuší? Nie som telepat!" Vyskočila som a zatínala ruky do pästí. Ako s malým deckom. Uznávam, nesprávam sa ako dospelá, ale aj tak. Trocha pravdy... No, možno niekoho zabilo, ale mňa teda nie. Od rozčúlenia sa mi svet začal rozmazávať. Vlastne sa rozmazával aj tak. "Si dosť silná. Rušíš ma," povedala Belle smutne a vzápätí sa rozbila. Nie, vážne. Z jej tela vznikli črepiny. Všetko okolo mňa praskalo. Zbehla som po schodoch, vbehla do vestibulu a kútikom oka uvidela maľbu. Nemala som však čas na prezeranie. Bežala som, ako sa len v podpätkoch, keď nie ste bežec, dalo. Už len krôčik k dverám. Noha sa mi zvrtla, stratila som balans a spadla. Rovno do čiernej prázdnoty. Prečo je prázdnota čierna? Pýtala sa časť mojej mysle. Aby som aj v takejto dementnej chvíli mala nad čím uvažovať! Odvrkla druhá a ja som sa prepadala. Tak predsa len budem Alenka.   

Komentáre: